Verím v Boha z Boha, Svetlo zo Svetla (6.)
Pre koncilových Otcov zídených v Nicei každá formulácia jednotlivých právd viery bola veľmi dôležitá, aby tieto pravdy boli definované jasne. Výrazom „Boha z Boha, Svetlo zo Svetla“ chceli Otcovia ukázať, že Ježiš Kristus – Logos nie je čo do hodnosti a vznešenosti menší než Otec, ale sú jednej podstaty. Tým mal byť vyvrátený blud tzv. subordinacionizmu.
Božie pravdy by sme nepoznali, keby nám neboli zjavené
Evanjelium hovorí: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ Nemali by ste, bratia, ani najmenšej potuchy o týchto veciach, keby nám ich neboli zjavili vrchy. Sú to totiž vrchy, odkiaľ nám prichádza pomoc, aby sme o týchto veciach mohli aspoň počuť (porov. Ž 120,1). Zatiaľ však ešte nie ste schopní pochopiť veci, o ktorých ste počuli. Proste si pomoc od Pána, ktorý stvoril nebo i zem. Vrchy nám o tom hovorili, ale nie sú schopné osvietiť, lebo aj oni sami boli osvietené skrze načúvanie. Ten (vrch), ktorý o týchto veciach hovoril, svojho času ich prijal – Ján, čo sa opieral o Pánovu hruď a z Pánovej hrude pil to, čo nám teraz zvestuje. Ponúka nám však iba slová. Ak ich chcete pochopiť, potrebujete čerpať z toho istého prameňa, z ktorého pil on. (Augustín, Komentár na Jána, 1,7).
Ježiš Kristus je naším svetlom
Evanjelium ďalej hovorí: „život bol svetlom ľudí“ (Jn 1,4). Vďaka tomu životu sú ľudia osvietení. Zvieratá nemôžu byť osvietené, lebo nemajú rozumovú dušu, ktorá by im umožnila kontemplovať múdrosť. Človek však, stvorený na Boží obraz, vlastní rozumovú dušu, schopnú prijať múdrosť. A tak ten život, vďaka ktorému boli stvorené všetky veci, ten život sám je svetlom, ale nie svetlom hocijakého živého tvora, lež svetlom ľudí. Práve preto povie ďalej evanjelista: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“. To je ono svetlo, ktoré osvietilo Jána Krstiteľa, ako aj samého Jána Evanjelistu. Plný tohto svetla bol ten, čo povedal: „Ja nie som Mesiáš, ale ten, čo prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Jn 1, 20.27). A osvietený týmto svetlom bol aj Evanjelista, keď hovorí: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ Tento život teda je svetlom ľudí (Augustín, Komentár na Jána, 1,18).
Človek zjednotený s Bohom má účasť na jeho svetle
Nedajte sa oklamať: „Boh je svetlo“ (1Jn 1,5) a tým, s ktorými sa spája, dáva účasť na svojej žiare, podľa toho, do akej miery sú očistení. Tak zhasnutá lampa duše, totiž myseľ, spozná, že sa jej dotkol Boží oheň a zapálil ju. Ó, aký to div! Človek je zjednotený s Bohom duchovne i telesne, lebo duša nie je oddelená od intelektu, ani telo od duše, ale v podstatnom zjednotení sa aj človek stáva trishypostatickým (t.j. majúci tri zložky: telo, duša, Svätý Duch) skrze milosť a stáva sa tiež bohom, keďže má adoptívne synovstvo, zložený z tela, duše a Svätého Ducha, nakoľko má účasť na ňom. Vtedy sa naplní, o čom hovorí prorok Dávid: „I povedal som: Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho“ (Ž 81,6); synovia Najvyššieho, čiže na obraz a podobu Najvyššieho, deti Božieho Ducha, ktorým Pán správne povedal a stále hovorí: „Ostaňte vo mne, aby ste prinášali veľa ovocia“ (Jn 15, 4.8). Tým ovocím sa myslia tí, ktorí dosiahnu spásu vďaka nim. (Simeon Nový Teológ, Katechéza 15).
Účasťou na Božom svetle je človek plný pokoja a radosti
Brat môj, príde čas, keď na tebe spočinie moc Presvätého Ducha. Nezjaví sa v podobe viditeľného ohňa, ani nepríde ako veľký vietor s hukotom – to sa stalo vtedy kvôli neveriacim – ale zjaví sa v tvojej mysli ako svetlo rozumové, s veľkým pokojom a radosťou. Je to prelúdium večného prvotného svetla, odlesk a jas večnej blaženosti. Keď sa to svetlo zjaví, vyhladí každú vášnivú myšlienku, vyženie z duše všetku vášeň a každá choroba tela bude uzdravená. Vtedy budú očistené telesné oči a uvidia to, o čom sa píše v blaženstvách. Vtedy aj duša, ktorá uvidí akoby v zrkadle svoje drobné nedostatky, pohrúži sa do hlbokej pokory. Až si uvedomí veľkosť onej slávy, naplní sa radosťou a plesaním a potom, v úžase nad tak neočakávaným zázrakom, začne roniť prúdy sĺz. (Simeon Nový Teológ, Katechéza 20).
Všetko, čo je Otcovo, patrí aj Synovi
Nejestvuje nič, čo by patrilo výlučne iba jednému, alebo len druhému, lebo všetko majú spoločné. Spoločné je aj ich bytie a má rovnakú hodnotu, aj keď Syn pochádza od Otca. V tomto zmysle je povedané: „Ja žijem z Otca“. On vidí, že jeho Otec pracuje. Ako to vidí? A ako robí to isté? Syn očisťuje z malomocenstva, oslobodzuje od démonov a z chorôb, dáva život mŕtvym, kráča po morskej hladine a koná všetky skutky, ktoré bol vykonal, ale pri akej príležitosti, alebo kedy Otec vykonal tieto skutky pred ním? Mám za to, že Syn koná tie isté skutky, aké koná Otec, nie v tom zmysle, žeby boli rovnaké, ale v zmysle hodnoty, že majú rovnakú silu. Dokazujú to slová: „Vetry sú tvojimi poslami“ a „Zem si postavil na jej základoch“: podstata týchto vecí bola stvorená raz a navždy, ale ich činnosť pokračuje. (Gregor Teológ, Slovo 30, 11).
Autor: o. Marko Durlák, vyšlo v časopise Slovo
Zdroj obrázka: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/31/Nicaea_icon.jpg
