…ale tretieho dňa vstal zmŕtvych (13.)
Celé kresťanstvo stojí na tejto pravde: Ježiš Kristus zomrel za nás, ale tretieho dňa vstal zmŕtvych. Boh ho vzkriesil, aby bol Pánom aj nad mŕtvymi, aj nad živými. Bez tejto pravdy by celý náš život nemal zmysel a celé kresťanstvo by bolo veľkou fraškou.
Prijať vzkriesenie ako fakt nebolo jednoduché
Pán vyčítal svojim učeníkom, že odmietali prijať ako fakt skutočnosť, že je živý Ten, kvôli ktorému smrť okúsila žiaľ. Oni, otcovia viery – ešte stále neveriaci; oni, učitelia, vďaka ktorým mal uveriť celý svet tomu, čo oni hlásali a za čo zomierali, ešte stále neveria. Videli ho, ako kriesi mŕtvych, jednako však neverili, žeby mohol vstať zmŕtvych on sám. Preto tie výčitky boli na mieste. Pán im chcel totiž otvoriť oči a ukázať, čím boli vtedy, keď sa spoliehali na seba a čím sa mali stať vďaka jeho milosti. Tak mohol aj Peter objaviť, kým bol kedysi, ako si krátko pred Pánovým umučením namýšľal, no počas utrpenia zakolísal. Keď potom vstúpil do seba, pocítil ľútosť a pustil sa do plaču, až kým neoľutoval svoju chybu a neobrátil sa k Tomu, ktorý ho stvoril. A pokiaľ ide o ostatných apoštolov, hľa, pozrite! Ešte stále neverili. Ako čítame v Písme, neverili ešte ani vtedy, keď ho videli očami. Koľké to milosrdenstvo voči nám prejavil Ten, čo nám dal uveriť v to, čo ešte nevidíme! My veríme ich slovám, kým oni neverili ani vlastným očiam (Augustín, Reč 231, 1).
Celý svet sa teší zo vzkriesenia
Tešte sa s Jeruzalemom a plesajte nad ním všetci, čo milujete Ježiša, lebo vstal zmŕtvych! Radujte sa všetci, čo ste nad ním trúchlili (Iz 66,10). Lebo Ten, čo bol v tomto meste (Jeruzaleme) zhanobený, bol znova povolaný k životu. Ako správa o kríži spôsobila istý smútok, tak teraz dobrá zvesť o vzkriesení nech je prameňom radosti pre všetkých prítomných. Nech sa bolesť zmení na radosť a plač nech sa obráti na veselosť! Naše ústa nech sa naplnia radosťou a jasotom, lebo nás vyzýva Ten, čo po svojom vzkriesení povedal: „Radujte sa!“ Ja viem, koľko trpeli v uplynulých dňoch tí, čo milujú Krista, keď moje kázne končili smrťou a pochovaním. Ale Ten, čo bol mŕtvy, vstal, slobodný medzi mŕtvymi a osloboditeľ mŕtvych. Ten, čo znášal potupu keď ho ovinuli vencom z tŕnia, teraz vstávajúc zmŕtvych ozdobil sa ako diadémom vlastným víťazstvom nad smrťou (Cyril Jeruzalemský, Krstné katechézy, 14,1).
Kristovo vzkriesenie nás pozýva tiež sa obetovať
Je vzkriesenia deň: prešťastný začiatok! Zapáľme v tento slávnostný deň svoje lampy. Objímajme jeden druhého! Obráťme sa, bratia, aj k tým, čo nás nenávidia, nie iba k tým, čo z lásky k nám niečo urobili alebo podstúpili. Kvôli vzkrieseniu všetko odpusťme a prepáčme jeden druhému! Včera som bol s tebou ukrižovaný, Kriste, dnes som spolu s tebou oslávený; včera som s tebou zomieral, dnes sme obaja oživení; včera som bol pochovaný spolu s Kristom, dnes ja i on vstávame zmŕtvych. Prinesme obety Tomu, ktorý za nás trpel a vstal zmŕtvych. Možno si myslíte, že hovorím o zlate a striebre, alebo o drahých látkach, o drahých a jagavých kameňoch. Porušiteľná hmota, ktorá pochádza zo zeme a je určená k tomu, aby na zemi aj ostala, tá patrí skôr ľuďom zlým, otrokom tohto sveta a jeho kniežaťa. Ja však hovorím, že máme obetovať Bohu nás samých: toto je preňho najpríjemnejšia a najvhodnejšia obeta. Snažme sa byť ako Kristus, veď aj Kristus sa stal jedným z nás. Snažme sa stať bohmi skrze neho, keďže on sám sa prostredníctvom človeka stal človekom. Vzal na seba to najhoršie, aby nám daroval to najlepšie; stal sa chudobným, aby sme sa my z jeho moci stali bohatými; vzal na seba podobu otroka, aby sme my dosiahli slobodu; zostúpil do hlbín, aby sme my boli povýšení; znášal pokušenia, aby sme my dokázali nad nimi víťaziť; dovolil, aby ním pohŕdali, lebo nám chcel darovať slávu; zomrel, aby nám priniesol spásu; vystúpil na nebesia, aby pritiahol k sebe všetkých, čo ležali na zemi potom, čo upadli do hriechu (Gregor Teológ, Reč na Paschu, 1, 4-5).
Pán si aj po vzkriesení ponechal rany ako dôkaz
Kristus mohol uzdraviť rany na svojom tele do takej miery, žeby na ňom neostali ani stopy po jazvách. Mal moc urobiť tak, aby na tele neostali stopy po klincoch, ani rana na prebodnutom boku. Lenže on dovolil, aby jazvy na tele ostali, aby bola z ľudských sŕdc odstránená jazva nevery a aby znaky po ranách zanechali v ľudských dušiach stopy. On, ktorý si na svojom tele ponechal stopy po klincoch a kópii, vedel, že v budúcnosti povstanú takí bezbožní a zdeformovaní heretici, čo budú tvrdiť, že náš Pán, Ježiš Kristus, iba predstieral, že má telo a že klamal, keď svojim učeníkom a našim evanjelistom povedal: „Dotkni sa a presvedč sa“. Hľa, Tomáš má pochybnosti. Akým spôsobom pochybuje? Vraví: „Ak sa nedotknem, neuverím“. Následne pocíti, že jeho viera je ukotvená práve vďaka tomu dotyku. Predpokladajme, že by tu bol nejaký manichejec. Čo by povedal? Že Tomáš videl, dotkol sa, ohmatal rany po klincoch, ale že to bolo len falošné telo. Taký teda, hoci by tam bol aj osobne prítomný, neuveril by, aj keby sa dotýkal. (Augustín, Reč 375/C).
Marko Durlák, uverejnené v časopise Slovo
