Bol umučený a pochovaný (12.)
Antický pohanský svet sa vysmieval kresťanom, hovoriac: „Čo za smiešne je toto nové náboženstvo, ktorého Boh je pribitý na kríži? Boh a utrpenie sú predsa nezlučiteľné.“ A predsa môžeme o Božom Synovi právom povedať, že skutočne trpel, lebo božská a ľudská prirodzenosť boli v ňom, hoci nezmiešane, no predsa nerozlučne spojené.
Svojou smrťou premohol smrť
Ešte kým Pán žil na tejto zemi, rozviazal putá smrti, silný vo svojej vladárskej moci, keď vravel: „Lazár, poď von!“ (Jn 11,43); alebo: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (Lk 8,54). To preto, aby bolo zrejmé, že mal moc rozkazovať s autoritou. Preto sa úplne celý vydal smrti, aby tá dravá šelma so svojimi nenásytnými okovami bola zničená sama v sebe. Tá v každom kútiku jeho tela, ktoré nepoznalo hriech, hľadala pokrm jej vlastný, či by sa totiž nenašla v ňom žiadostivosť, hnev, neposlušnosť, alebo niečo z pradávneho hriechu, ktorý bol prvou potravou smrti, ako je napísané: „Ostňom smrti je hriech“ (1Kor 15,56). No keďže v ňom nenašla nič, čo by mohlo byť potravou smrti, zovretá sama v sebe a hynúca pre nedostatok potravy, stala sa sama sebe smrťou. (Pseudo-Hypolit, Homília na Svätú Paschu, 109-110).
Pánovo utrpenie predpovedali proroci
O jeho kríži hovorí Izaiáš toto: „Vystieral som ruky celý deň ku vzdorovitému ľudu“ (Iz 65,2). Toto je symbol kríža. Ešte jasnejšie hovorí Dávid: „Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy“ (Ž 21,17). A opäť vraví: „Srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách, uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby“ (Ž 21,14). Ďalej Dávid pokračuje: „Premeriavajú si ma a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós“ (Ž 21, 17-18). Pri jeho ukrižovaní si totiž vojaci delili jeho rúcho, ako to bolo u nich zvykom, roztrhli ho a tak si ho vlastne rozdelili. (Irenej z Lyonu, Epideixis, 79-80).
Spomeň si na mňa vo svojom kráľovstve
Mesiáš visel na kríži. Celé stvorenie stŕplo v úžase, svet sa chvel a anjeli prestali vzdávať Bohu chválu. Anjeli zatíchli a jeden veľký úžas zachvátil ich zástupy. Stáli nemé, hlasy im zovrelo a nik sa neodvážil vydať zo seba čo i len hlások. Potom sa vrátili do neba a Kráľ ostal sám, opustený. Žiadna légia nezostúpila z domu nášho Otca, aby mu pomohla, žiadne vojsko obyvateľov neba ho neobstúpilo. Cherubíni mu nerobili na Golgote sprievod a serafíni nezaspievali žiadne „Svätý“, lebo On bol povýšený na kríž. V tej chvíli nik nevyznal vieru v ukrižovaného Kráľa, jedine ten, ktorý sa k nemu obrátil vo veľkých bolestiach. Žiadny iný hlas nepredniesol modlitbu k nemu, ani z hlbín, ani z výšin nezaznel žiaden zvuk v jeho ušiach. Jedine lotor pozdvihol svoj hlas smerom k vysokému krížu a slovami svojho vyznania sa stal akoby ústami horného i dolného sveta. Z výšky kríža pozdvihol svoj hlas k Ježišovi a šokoval nebešťanov pre odvahu, ktorú preukázal. (Jakub z Batny, Pieseň o dobrom lotrovi).
Podstúpil utrpenie, aby uzdravil, čo bolo choré
V diele záchrany ľudstva skrze Kristov kríž, spoločná bola vôľa Otca a Syna, spoločný bol plán spásy a nič ho nemohlo narušiť. Ten, čo vzal na seba celého človeka, skutočne prijal za svoje aj vnemy tela a pocity duše. Všetko v ňom bolo plne sväté a zázračné. Ale to neznamená, že ronil falošné slzy, že požíval pokrm pre fingovaný hlad, alebo že spal predstierajúc sen. Bol opovrhnutý v našej nízkosti, zarmútený naším smútkom, ukrižovaný v našom bôli. Milosrdenstvo znášalo bolesti našej smrteľnej prirodzenosti, aby ich uzdravilo. Moc ich vzala na seba, aby ich premohla. Tieto skutočnosti jasne predpovedal Izaiáš: „On niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4-5). Milovaní, keď teda Boží Syn hovorí: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich“ (Mt 26,39), používa hlas našej prirodzenosti a prispôsobuje sa slabosti i ľudskej úzkosti, aby vo všetkom, čo bolo treba znášať, trpezlivosť sa upevnila a strach sa vzdialil. (Lev Veľký, Reč 45, 4-5).
Pánov hrob je nádejou pre človeka
Milovaní bratia, zem, ktorú Boh na počiatku preklial pre hriech človeka, potom, čo bol vynesený ortieľ smrti, ktorým bolo človeku oznámené: „Prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3,19), naučila sa prijímať ľudí v ich rozklade. Otvárala svoje útroby tým, čo sa z nej zrodili a do nej sa vracali prostredníctvom smrti. Otvárala svoje útroby, aby človek, utvorený zo zeme, hľadel na zem, ktorej bol podobný, a aby v ňom neostal ani náznak údov, ktoré mu dal Boh. Ale teraz zem pohltila prvého spomedzi Adamových synov, jediného medzi mŕtvymi, pre ktorého zahynulo právo na všeobecnú porušiteľnosť a zákon uložený všetkým smrteľníkom, zdá sa, vyšiel navnivoč. Človeče, toto je dôvod, prečo môžeš ospevovať v Kristovi tvoju záchranu, toto je dôvod, prečo máš oslavovať s mimoriadnou láskou a zvlášť uctievať hrob, v ktorom odpočíval ten, čo zomrel, aby si ty žil. (Ctihodný Peter, Reč 2).
Marko Durlák, uverejnené v časopise Slovo
