Vystúpil do neba (14.)
Po svojom zmŕtvychvstaní sa Pán zjavoval svojim učeníkom ešte štyridsať dní a potom sa pred ich očami vzniesol do neba. Dokončil na zemi svoje dielo spásy a vzdialil sa zo zeme fyzicky. Duchom však svojich nikdy neopustil.
Nanebovstúpenie – dôvod ustavičnej radosti
Tak ako počas sviatkov Paschy bolo pre nás Pánovo vzkriesenie príčinou radosti, tak je jeho vystúpenie do neba dôvodom na každodennú radosť nám, čo si pripomíname a slávnostne ctíme tento deň, v ktorom naša ponížená prirodzenosť bola v Kristovi povýšená nad všetky nebeské voje, nad všetky zbory anjelov, vysoko ponad všetky mocnosti a zasadla po pravici Otca. A na tomto poriadku Božích diel stojíme a sme budovaní. Tým Božia milosť žiari ešte jasnejšie, keď napriek tomu, že je to ukryté našim očiam, viera neslabne, nádej nekolíše a láska nechladne. V tom spočíva sila veľkých duší, v tom sa ukrýva svetlo duší skutočne veriacich: veriť bez váhania a svoje túžby upriamiť tam hore, kam už ľudský zrak nedočiahne. Veď akoby sa v našich srdciach zrodila nábožnosť a akoby mohol byť niekto ospravedlnený z viery, keby sa naša spása opierala len o to, čo môže uchopiť ľudský zrak? Preto tomu, ktorý vyjadril pochybnosti o Kristovom vzkriesení a želal si presvedčiť sa o ňom viditeľne i dotykom stôp po utrpení na jeho tele, Pán povedal: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29). (Lev Veľký, Reč 74, 1-5).
Bolo vhodné, aby sa Pán fyzicky vzdialil
Pán nechcel, aby apoštoli ostali pripútaní k jeho telu, ani aby ho zdržiavali čím dlhšie pre ich naviazanosť naň. Oni chceli, aby Ježiš ostal s nimi telesne navždy. Bol to rovnaký spôsob ich myslenia, ako keď sa Peter usiloval odhovoriť Ježiša od utrpenia. Hľadeli totiž naňho ako na svojho učiteľa, ktorý ich povzbudzoval, potešoval a chránil, avšak vnímali ho rovnako ako aj samých seba navzájom. Keď ho potom nevideli viditeľne, mysleli si, že nie je prítomný, hoci on je vo svojej moci prítomný všade. A on ich ochraňoval skutočne, ako sa aj sám vyjadril, ako sliepka svoje kuriatka (Mt 23,37). Sliepka totiž pre slabosť svojich kuriatok sama sa stáva slabou. Všimnite si jednu vec: poznáme mnoho operencov, čo majú mláďatá. Ale okrem sliepky nepoznáme žiadneho, ktorý by sa stal rovnako slabým ako jeho mláďatá. Preto si Pán poslúžil týmto prirovnaním, lebo kvôli našej slabosti sa aj on stal slabým, keď vzal na seba ľudské telo. Bolo však potrebné, aby apoštoli trochu pokročili a aby začali premýšľať o Kristovi duchovným spôsobom, ako o Slove z Otca, ako o Bohu u Boha, skrze ktorého bolo všetko stvorené. Lenže fyzická prítomnosť Krista im v tom bránila. Bolo užitočné, aby ich viera bola posilnená Kristovou prítomnosťou medzi nimi počas štyridsiatich dní, no ešte užitočnejšie bolo, aby sa Kristus vzdialil ich očiam a aby, kým ho na zemi brali ako svojho brata, odteraz im pomáhal z neba ako Boh. Napokon patrilo sa, aby sa naučili premýšľať o ňom ako o Bohu. (Augustín, Reč 264, 1-2).
Pán vystupuje do neba v sprievode anjelov
Náš Vykupiteľ, čo vstal z mŕtvych ešte pred úsvitom, nielenže vyšiel slobodne z podsvetia, ale vylámal aj zatarasené brány podsvetia. Rozlámal brány a vystúpil až na vrchol hory, lebo vstávajúc zmŕtvych vylámal zatarasené brány pekiel a vystupujúc do neba vstúpil do kráľovstiev nebies. Kým ešte žil v tele, anjeli mu posluhovali (porov. Mk 1,13). Domnievame sa teda, že pri zostúpení do podsvetia tam zostúpili spolu s ním aj oni. Rovnako keď vystupoval do neba, vystúpili s ním aj oni. Hovoriac v ich mene, prorok Dávid poučený Svätým Duchom vraví: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy!“ (Ž 23,7). Tieto veci hovorí prorok v mene anjelov, ktorých predstavuje, anjelov, ktorí predchádzali Krista či už pri jeho zostúpení do podsvetia, alebo pri jeho vystupovaní do nebies. A tak anjeli pri zostupovaní do podsvetia pred Kristom vravia pekelným mocnostiam: „Vy, kniežatá podsvetia, zdvihnite vaše brány!“, t.j. zložte vašu vládu, ktorou ste až doposiaľ držali všetkých v podsvetí. Tým istým spôsobom anjeli predchádzajúc Krista pri jeho nanebovstúpení volajú: „Vy, večné brány, ktoré ste až doposiaľ boli zatarasené, vy, ktorými sa vstupuje do neba a raja, zdvihnite sa, lebo má vstúpiť Kráľ slávy, totiž Kristus má vstúpiť do nebies. (Martin z Léon, Reč 30).
Aj kresťan má svoj príbytok v nebesiach
Ako bol Kristus poslaný na svet, tak Boh Otec posiela aj kresťana do sveta, aby plnil jeho vôľu. Ak teda podľa vzoru Krista nehovorí ani nekoná od seba, ale v sile, ktorú dostáva od Boha, a hľadá Božiu slávu, až nadíde preňho koniec tohto pozemského života, bude môcť aj on povedať s Kristom: „Odchádzam k tomu, ktorý ma poslal“. A nik nesmie pochybovať o tomto odchode spravodlivého, ani sa spytovať: kam ideš? Sú totiž na svete ľudia, čo neveria a radi sa pýtajú: kam odchádzajú duše tých, čo zomierajú? Ten však, čo verí, nekladie otázky ani nepochybuje, ale vie bez akejkoľvek pochybnosti, že duša spravodlivého odchádza do Božích príbytkov, ktoré jej Boh pripravil. (Rudolf Ardente, Homílie na nedeľné listy a evanjeliá, 1, 61)
Marko Durlák, uverejnené v časopise Slovo
