Očakávam vzkriesenie mŕtvych (20.)
Keď apoštol Pavol kázal na aténskom areopágu, pre tamojších poslucháčov bol zaujímavý len dovtedy, kým nezačal hovoriť o vzkriesení. Akonáhle otvoril túto tému, Aténčania sa rozišli, lebo to nebolo nič pre ich uši. Pohania jednoducho vo vzkriesenie neverili.
Prírodné javy samy poukazujú na fakt vzkriesenia
Milovaní, všimnime si, koľko ustavičných dôkazov nám poskytuje Boh o našom budúcom vzkriesení, ktoré má svoj počiatok vo vzkriesení nášho Pána, Ježiša Krista, vzkrieseného zmŕtvych. Pozorujme, moji drahí, príklady vzkriesenia, ktoré sa uskutočňujú z času na čas. Jeden z nich nám jasne poskytujú deň a noc: noc ustupuje a prichádza deň; deň sa skláňa ku koncu a nastáva noc. Všimnime si teraz, ako je to s plodmi. Ako a akým spôsobom vzklíči semeno? Vychádza rozsievač a zasieva do zeme všetky svoje semená. Tie potom, čo padli do zeme, suché a obnažené, začínajú sa rozpadávať. No potom im veľkolepá Pánova prozreteľnosť dáva povstať z ich rozkladu, a tak z jedného semena vyrastie veľa rastlín, ktoré potom prinášajú plody. (Klement Alexandrijský, List Rimanom, 24).
Bájny vták Fénix – obraz budúceho vzkriesenia
Všimnime si obdivuhodný zázrak, ktorý sa uskutočňuje v krajinách Orientu, totiž blízko Arábie. Žije tam vták nazývaný Fénix. Je jediný svojho druhu a dožíva sa päťsto rokov. Keď už cíti, že sa blíži jeho koniec, vyrobí si hniezdo z tymianu, myrhy a iných voňavých rastlín. A keď nadíde jeho čas, vstúpi do hniezda a zomiera. No zatiaľ, čo sa jeho telo rozkladá, zrodí sa v ňom larva, ktorá živiac sa z jeho hniloby, rastie, dostáva krídla a mocnie. Potom uchopí hniezdo, v ktorom sú ešte kosti jeho rodiča a vydáva sa na cestu do Arábie v Egypte až do mesta zvaného Heliopolis. Tam v presný deň pred zrakom všetkých poletuje nad oltárom slnka, kde zloží oné kosti. Potom odlieta späť. Kňazi skúmajú chronologické tabuľky a zisťujú, že vták priletel presne po uplynutí päťsto rokov. Zdá sa nám príliš veľká a zvláštna vec, že Stvoriteľ vesmíru dáva opäť povstať tým, čo mu slúžili vo svätosti, dôvere a s čistou vierou, keď tento veľký a vznešený prísľub dokazuje aj prostredníctvom vtáka? Veď Písmo hovorí: Uložil som sa na odpočinok a usnul som, ale prebudil som sa, lebo ty si so mnou (porov. Ž 3,6). A Jób dodáva: Ty vzkriesiš toto moje telo, čo okúsilo toľko zla (porov. Job 19,26). Živiac v sebe túto nádej, priľnime vrúcne k nemu, lebo je verný vo svojich sľuboch a spravodlivý vo svojich výrokoch. (Klement Alexandrijský, List Rimanom, 25).
Náš cieľ je vzkriesenie
Všetky skutočnosti, či už sú dielom prírody alebo ľudského umenia, musia mať svoj vlastný cieľ. Hovorí nám to náš rozum, spoločný všetkým, a potvrdzujú to aj všetky veci, čo máme pred očami. Nevidíme azda, že roľníci sledujú iný cieľ než lekári a že účel rastlín, čo vyrastajú zo zeme, je odlišný, než účel zvierat, ktoré sa z nej živia a rodia sa prirodzeným spôsobom? Ak je to teda zrejmé, a je zrejmé aj to, že všetky sily, tak prirodzené, ako aj umelecké, a ich diela, sledujú prirodzený cieľ, potom je úplne nevyhnutné, aby sa cieľ ľudí, ktorí majú osobitnú prirodzenosť, líšil od akejkoľvek inej skutočnosti. Je absolútne nevyhnutné, aby tým cieľom bolo vzkriesenie tiel mŕtvych alebo celkom rozložených. Je treba, aby povstali nanovo tí istí ľudia. Zákon prírody totiž neukladá jednoducho iba jeden cieľ pre ľudí vo všeobecnosti, ale konkrétne pre tých, čo žili predchádzajúci život. Bolo by však nemožné, aby ožili nanovo tí istí ľudia, ak by tým istým dušiam neboli prinavrátené tie isté telá. A aby to isté telo mohlo prijať tú istú dušu, to sa môže uskutočniť jedine prostredníctvom vzkriesenia. Až k nemu dôjde, potom sa naplní účel ľudskej prirodzenosti. (Atenagoras, Vzkriesenie mŕtvych, 24-25).
Človek bol stvorený na obraz Božej nesmrteľnosti
Prijali sme vieru, podľa ktorej pri konci sveta nastane vzkriesenie tiel, nie tak ako to tvrdia stoici – podľa ktorých v cyklických intervaloch sa tie isté veci utvárajú a zanikajú bez akéhokoľvek úžitku, – ale raz a navždy na konci vekov, definitívne, keď sa zhromaždia národy k súdu. Skôr než som sa bol zrodil, nebol som, nevedel som o tom, žeby som bol a jestvoval som iba ako možnosť v matérii tela. Keď som potom začal jestvovať, svojím bytím som nadobudol istotu, že jestvujem. Tým istým spôsobom, ako som začal žiť a smrťou prestanem jestvovať, opäť povstanem k životu, tak ako aj kedysi som nebol a potom som sa narodil. A hoci by aj oheň strávil moje telo, hoci by ma pohltili rieky alebo more, nech by ma roztrhala aj divá zver, budem uložený do schránky bohatého Pána. To, čo oni skrývajú, o tom chudák ateista nemá istotu. Ale Boh, ktorý všetko riadi, keď chce, obnoví do pôvodného stavu podstatu, ktorú len on sám pozná. Veď nebeský Logos (Kristus), Duch z Ducha a Logos z rozumnej Sily, napodobňujúc Otca, ktorý ho splodil, stvoril človeka ako obraz nesmrteľnosti. Lebo tak, ako je nesmrteľnosť vlastná Bohu, rovnakým spôsobom aj človek, nakoľko má účasť na Božom živote, vlastní tiež nesmrteľnosť. (Tacián, Reč ku Grékom, 6-7).
Marko Durlák, uverejnené v časopise Slovo
