Pane, posväť tých, čo milujú krásu tvojho domu (1.)
V záverečnej modlitbe liturgie, tzv. zaambónovej, kňaz prednáša tieto slová: „Pane, ty žehnáš tým, čo dúfajú v teba…posväcuj tých, čo milujú krásu tvojho domu. Osláv ich svojou božskou mocou a neopúšťaj nás, v teba dúfajúcich“. Kladiem si otázku: čo znamená milovať krásu Pánovho domu? Znamená to udržiavať chrám uprataný, v čistote, s čistými plachtami na prestole, alebo ide o niečo viac?
Prečo sa tak veľmi kladie dôraz na krásu chrámu? Lebo krása je jeden z Božích atribútov. Boh sám je krása. Kontemplovať Boha znamená kontemplovať večnú krásu. „Krása spasí svet“, píše Dostojevskij. Ak teda Boh je krása, či sa nepožaduje, aby chrám – miesto, ktoré je jeho trónom a kde takmer hmatateľne zakúšame jeho prítomnosť, bolo tiež krásne?
Už kráľ Dávid mal zlý pocit z toho, že kým on býva v nádhernom dome, Pánova archa, ktorá sprítomňovala Pána v Izraelskom ľude, ešte stále nemá dôstojný príbytok a takto si posťažoval prorokovi Nátanovi: „Pozri, ja bývam v cédrovom dome a Božia archa býva v koženom stane“ (2Sam 7,2).
Túto Dávidovu túžbu vyplnil jeho syn Šalamún, ktorý postavil Pánovi veľkolepý chrám v Jeruzaleme, Chrám pôsobil vznešene, bol urobený s veľkým umeleckým citom a bolo v ňom všetko to, čo tam malo byť. Nič v ňom nechýbalo, ale nebolo v ňom ani nič navyše.
A preto bol krásny. Ak vnímame udalosti a obradové predpisy Starého Zákona ako predobraz a iba slabý tieň Nového Zákona, potom nemôžeme byť ľahostajní voči tomu, ako vyzerajú naše chrámy.
Totiž celá rozmanitosť našich bohoslužieb sa odzrkadľuje v byzantskej tradícii budovy chrámu. Stojac pred ikonou Pantokratora – obrazom neobsiahnuteľného, všemohúceho Boha, cítime potrebu skloniť sa pred ním a vyznať našu úbohosť. Interiér chrámu nám pripomína jeruzalemskú svätyňu, ktorá bola predobrazom tej novozákonnej, avšak novozákonná svätyňa je tiež predobrazom a len slabým tieňom tej nebeskej svätyne, kde sa koná svadba Baránka a jeho Nevesty.
Koľkokrát stojíme pred ikonami svätých, uvedomujeme si naše spoločenstvo s nimi a zároveň cítime túžbu po dokonalosti. Niekto sa môže domnievať, že chrám, je nepotrebný, lebo „modliť sa predsa možno hocikde a Boh je aj tak všadeprítomný“. Takáto námietka by bola opodstatnená, avšak iba vtedy, keby sme šli do chrámu iba na obyčajnú modlitbu, ktorú si naozaj možno vykonať na ktoromkoľvek inom mieste. Lenže skutočné a prvoradé určenie chrámu sa uskutočňuje vtedy, keď sa v ňom slávi svätá liturgia.
Tajomstvo Božej prítomnosti sa nás môže mimoriadne dotknúť jedine v chráme a to práve vtedy, keď chrám ožíva vďaka bohoslužbám. Počas Svätej služby Boh naozaj koná uprostred svojho ľudu. Nanovo nás pretvára, naša spása sa vtedy uskutočňuje bez prestania, ako to často zdôrazňovali cirkevní otcovia.
Preto keď sa bohoslužby konajú v chráme, ktorý je náležite vybavený všetkým, čo tam má byť, keď v ňom nič nechýba, ale nie sú v ňom ani veci navyše, veci zbytočné, keď aj chrámový spev je naozaj chrámový a dýcha posvätnosťou, vtedy sme uchvátení akoby mimo čas, takže môžeme zažiť rovnakú skúsenosť ako poslovia z Kyjevskej Rusi v Konštantinopole, ktorí po svojom návrate do rodnej zeme referovali kniežaťu o svojom zážitku z bohoslužieb v chráme Svätej Múdrosti: „Nevedeli sme, či sme ešte na zemi, alebo či už stojíme v nebesiach“.
Človek najviac poznáva zmyslami, preto aj chrám so všetkým jeho zariadením má byť uspôsobený tak, aby príjemne, harmonicky, ale hlavne duchovne, ba až mysticky pôsobil na naše zmysly a tak našu dušu dvíhal k nebesiam. Dávida Pán za jeho túžbu vystaviť mu dom, požehnal.
Nech aj nás znepokojuje podobná myšlienka: môj dom je zariadený tak a tak, ako mi leží na srdci Boží príbytok v mojej farnosti? Ak sa aj takéto otázky stanú záležitosťou nášho srdca, potom budeme patriť medzi tých, čo milujú krásu Pánovho domu a môžu na sebe okusovať Pánovo požehnanie. Vtedy budeme môcť spievať s Dávidom: „Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší, než iných tisíce“.
Marko Durlák
Uverejnené v časopise Slovo.
Zdroj obrázka: https://en.wikipedia.org/wiki/Church_of_Saint_Sava
