Texty – Ján Zlatoústy

Z Katechéz svätého biskupa Jána Zlatoústeho

(Cat. 3, 24-27: SCh 50, 165-167)

Mojžiš a Kristus

Židia videli zázraky. Aj ty vidíš, a ešte väčšie a slávnejšie ako Židia, keď vychádzali z Egypta. Ty si nevidel, ako sa faraón so svojím vojskom topí, ale si videl, ako vlny zavaľujú diabla a jeho zbrane. Oni prešli cez more, ty si prešiel cez smrť. Oni boli oslobodení od Egypťanov, ty od démonov. Židia sa zbavili barbarského otroctva, ty oveľa smutnejšieho otroctva hriechu.

Chceš ináč poznať, že si bol poctený väčšími darmi? Židia vtedy nemohli hľadieť na Mojžišovu oslávenú tvár, a bol to ich spolusluha a súkmeňovec. A ty si videl Kristovu tvár v jej sláve. Aj Pavol volá: „My s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“ (2Kor 3,18)

Oni mali vtedy Krista za sebou (porov. 1Kor 10,4), ale teraz za nami ide oveľa pravdivejšie. Lebo vtedy ich Pán sprevádzal zásluhou Mojžiša, teraz sprevádza nielen pre Mojžišovu zásluhu, ale aj pre vašu poslušnosť. Oni sa dostali po Egypte na púšť, ty sa po odchode dostaneš do neba. Ich vodcom a vynikajúcim veliteľom bol Mojžiš, naším vodcom a veliteľom je iný Mojžiš, sám Boh.

Čím sa vyznačoval ten prvý Mojžiš? Písmo hovorí: „Mojžiš bol najpokornejším človekom zo všetkých ľudí, čo žili na zemi.“ (porov. Nm 12,3) Túto črtu môžeme bez omylu privlastniť aj nášmu Mojžišovi, veď v ňom je najlahodnejší a s ním najvnútornejšie spolupodstatný Duch. Vtedy Mojžiš dvíhal ruky k nebu, skade zvolával mannu, anjelský chlieb; náš Mojžiš dvíha ruky k nebu a získava nám večný pokrm. Tamten udrel po skale a vyviedol prúdy vôd; tento sa dotkne stola, udrie po duchovnej doske a vyvádza pramene Ducha. Preto je stôl umiestený v strede ako prameň, aby mohli zovšadiaľ stáda prichádzať k prameňu a občerstviť sa jeho spásonosnou vodou.

Keď teda máme takýto prameň, takéto žriedlo života a stôl, ktorý zo všetkých strán oplýva nespočetnými dobrami a obohacuje nás duchovnými darmi, pristupujme s úprimným srdcom a s čistým svedomím, aby sme dosiahli milosť a milosrdenstvo v pravom čase (porov. Hebr 4,16). Milosť a milosrdenstvo jednorodeného Syna, nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! Skrze neho a s ním sláva, česť a moc Otcovi i Duchu Oživovateľovi teraz i vždycky i na veky vekov! Amen.

Z Katechéz svätého biskupa Jána Zlatoústeho

(Cat. 3, 13-19: SCh 50, 174-177)

Sila Kristovej krvi

Chceš poznať silu Kristovej krvi? Vráťme sa k jej náznaku, pripomeňme si jej predobraz, čítajme dávne písma.

Mojžiš hovorí: „Zabite jednoročného baránka a jeho krvou natrite dvere.“ (porov. Ex 12,5-7) Čo to vravíš, Mojžiš? Môže vari krv ovce zachrániť rozumom obdareného človeka? Pravdaže, hovorí, no nie preto, že je krvou, ale preto, že naznačuje Pánovu krv. Teraz sa teda nepriateľ stiahne oveľa skôr, keď uvidí už nie krv predobrazu na dverách, ale pravú krv žiariť na ústach veriacich, lebo ona posväcuje veraje Kristovho chrámu.

Chceš poznať inú silu tejto krvi? Pozoruj, prosím, odkiaľ začala vytekať a z akého prameňa vytryskla. Zo samého kríža vyprýštila ponajprv, jej žriedlom bol Pánov bok. Lebo keď Ježiš zomrel a ešte visel na kríži, pristúpil vojak, kopijou mu prebodol bok a vytiekla z neho voda a krv; jedno symbolom krstu, druhé Eucharistie. Vojak otvoril bok, a tým otvoril stenu svätého chrámu, a ja som našiel prevzácny poklad a som šťastný, že som objavil skvelé bohatstvo. Tak to bolo aj s tamtým baránkom: Židia zabili ovcu a ja som poznal ovocie obety.

„Z boku krv a voda.“ (Jn 19,34) Poslucháč, prosím ťa, neprejdi tak ľahko ponad toto veľké tajomstvo. Ešte mi ostáva povedať niečo hlboké a tajomné. Povedal som, že tá voda a krv sú symbolom krstu a Eucharistie. Z nich vznikla svätá Cirkev kúpeľom znovuzrodenia a obnovou v Duchu Svätom (Tít 3,5), čiže skrze krst a Eucharistiu, ktoré akoby boli vzišli z boku. Teda Kristus zo svojho boku vybudoval Cirkev, tak ako z Adamovho boku vzišla manželka Eva.

Preto aj Pavol vyhlasuje: „Sme z jeho tela a z jeho kostí“ (Gn 2,23), pričom myslí na bok. Lebo ako z Adamovho boku stvoril Boh ženu, tak nám Kristus dal zo svojho boku vodu a krv a z nich vznikla Cirkev. A ako Boh otvoril bok spiaceho Adama, tak nám on hneď po smrti daroval vodu a krv.

Pozrite, ako si Kristus získal nevestu, pozrite, akým pokrmom nás živí! Z toho istého pokrmu sa rodíme aj živíme. Ako žena hnaná prirodzeným sklonom vytrvalo živí dieťa svojím mliekom a krvou, tak aj Kristus stále živí svojou krvou tých, ktorých znovuzrodil.

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Druhý list Korinťanom

(Hom. 13, 1-2: PG 61, 491-492)

Rozšírilo sa naše srdce

„Rozšírilo sa naše srdce.“ (porov. 2Kor 6,11) Lebo ako sa rozširuje to, čo hreje, tak je aj úlohou lásky rozširovať sa. Veď čnosť je horúca a vrelá. Ona aj Pavlovi otvárala ústa a rozširovala srdce. „Veď nemilujem iba ústami,“ hovorí, „ale aj srdce sa ozýva v láske. Preto hovorím smelo, na celé ústa a z celej mysle.“ Veď nič nemohlo byť širšie ako Pavlovo srdce, ktoré objímalo všetkých veriacich takou prudkou láskou ako nejaký zaľúbenec, a jeho priateľstvo sa nedelilo a ani neslablo, ale v každom zostávalo celé. A čo je na tom divné, že mal takú lásku k veriacim ľuďom, keď jeho srdce objímalo aj neveriacich celého sveta?

Preto nepovedal: „Mám vás rád,“ ale čo má väčšiu silu: „Otvorili sa naše ústa a rozšírilo naše srdce.“ (2Kor 6,11) Všetkých máme v sebe, a nie hocijako, ale úžasne široko. Lebo ten, kto je milovaný, môže sa pohybovať v srdci milujúceho bez akejkoľvek obavy. Preto hovorí: „Nie v nás máte málo miesta, ale vo svojom srdci máte málo miesta.“ (2Kor 6,12) Všimni si, ako je výčitka zmiernená nie malou zhovievavosťou, čo je zvlášť príznačné pre milujúcich. Nehovorí: „Vy ma nemáte radi,“ ale: „Nie rovnako.“ Ani sa ich nechce tvrdšie dotknúť.

Ak niekto povyberá z jednotlivých listov svedectvá, všade vidno, akou neuveriteľnou láskou horel voči veriacim. Rimanom píše: „Túžim vidieť vás“ (porov. Rim 1,11) a: „Veľa ráz som pomýšľal ísť k vám“ (porov. Rim 1,13) a: „Či by sa mi raz predsa len nepodarilo prísť k vám.“ (Rim 1,10) Galaťanom hovorí: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím.“ (Gal 4,19) A Efezanom: „Preto zohýnam kolená za vás.“ (porov. Ef 3,14) Solúnčanom: „Veď kto je mojou nádejou, radosťou a korunou slávy – nie aj vy?“ (porov. 1Sol 2,19) Hovorí, že si ich v srdci nosí aj v okovách (porov. Flp 1,7).

Ďalej píše Kolosanom: „Túžim, aby ste videli, ako zápasím o vás i o mnohých, čo ani nevideli moju telesnú tvár, aby sa potešili vaše srdcia.“ (Kol 2,1.2) Aj Solúnčanom: „Ako keď matka kŕmi a láska svoje deti; tak sme vás milovali, že by sme vám najradšej boli odovzdali nielen evanjelium, ale aj vlastný život.“ (1Sol 2,7.8) „Nie v nás máte málo miesta.“ (2Kor 6,12) No nehovorí, že iba on má rád, ale že aj oni majú radi jeho, čím si ich, prirodzene, získava. A o nich vydáva toto svedectvo: „Títus prišiel a rozprával nám, ako túžite, ako plačete a ako horlíte.“ (porov. 2Kor 7,7)

Z homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Druhý list Korinťanom

(Hom. 14, 1-2: PG 497-499)

Prekypujem radosťou pri všetkom súžení

Pavol znova zavádza reč na lásku, aby zmiernil tvrdosť pokarhania. Keď ich usvedčil, a tým pokarhal, že ich má rád, ale oni jeho lásku neopätujú, že sa od jeho lásky odtrhli a pridali sa k iným, skazeným ľuďom, vzápätí mierni príkrosť výčitky slovami: „Majte miesto pre nás“ (2Kor 7,2), čiže: „Milujte nás.“ Prosí o neveľkú priazeň, z ktorej majú väčší úžitok tí, čo ju preukazujú, ako tí, čo ju prijímajú. Nepovedal: „Milujte,“ ale to dojímavé: „Majte miesto.“

Ktože nás, pýta sa, vyhnal z vašich myslí? Kto nás vyhodil? Prečo sa musíme vo vás tiesniť? Lebo ak predtým povedal: „Vo svojom srdci máte málo miesta“ (2Kor 6,12), tu hovorí otvorenejšie: „Majte miesto pre nás“, a znova ich takto priťahuje k sebe. Veď nič tak neprebúdza lásku, ako keď milovaný spozná, že milujúci veľmi túži po jeho láske.

Hovorí: „Už som povedal, že ste tak v našich srdciach, že s nami umierate aj žijete.“ (2Kor 7,3) Najväčšia sila lásky je v tom, že aj keď ňou pohŕdajú, chce s nimi umierať aj žiť. Nie ste v našich srdciach hocijako, ale tak, ako som povedal. Lebo sa môže stať, že niekto aj miluje, a pritom uteká pred nebezpečenstvami. Ale my nie.

„Napĺňa ma potecha.“ (2Kor 7,4) Aká potecha? Tá, čo vychádza od vás. Potešili ste ma svojimi skutkami, lebo ste sa obrátili k lepšiemu životu. Kto miluje, je už taký, že sa sťažuje, že nie je milovaný, ale aj sa bojí, aby neprekročil mieru výčitiek a nespôsobil žiaľ. Preto hovorí: „Napĺňa ma potecha a prekypujem radosťou.“ (2Kor 7,4)

Akoby povedal: „Bol som nad vami veľmi zarmútený, ale dali ste mi hojné zadosťučinenie a priniesli útechu. Nielenže ste odstránili príčinu môjho zármutku, ale zaplavili ste ma ešte plnšou radosťou.“

Potom dáva najavo jej veľkosť nielen tým, čo prezrádza, keď hovorí: „Prekypujem radosťou,“ ale aj tým, čo dodáva: „Pri všetkom našom súžení.“ (2Kor 7,4) Potešenie, ktoré ste mi spôsobili, hovorí, je také veľké, že ho nemohlo zatieniť ani také veľké súženie. Jeho ohromná sila prekonala všetky ťažkosti, ktoré na nás doľahli, a nedovolila, aby nás duševne vyčerpali.

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Evanjelium podľa Matúša

(Hom. 15, 6. 7: PG 57, 231-232)

Soľ zeme a svetlo sveta

„Vy ste soľ zeme.“ (Mt 5,13) Lebo slovo sa vám nezveruje pre váš život, ale pre celý svet. Ani vás neposielam do dvoch alebo desiatich či dvadsiatich miest. A neposielam vás k jednému národu ako kedysi prorokov, ale na zem, na more a do celého sveta, ktorý je vo veľmi zlom stave. Keď totiž hovorí: „Vy ste soľ zeme,“ ukazuje, že celá ľudská prirodzenosť je nakazená a narušená hriechmi. Preto od nich vyžaduje najmä tie čnosti, ktoré sú veľmi potrebné a užitočné pri starostlivosti o mnohých. Lebo kto je tichý, skromný, milosrdný a spravodlivý, neobmedzuje dobré skutky iba na seba, ale stará sa o to, aby tieto vynikajúce pramene tiekli aj na úžitok iných. A zasa kto je čistého srdca, šíri pokoj a trpí za pravdu, zameriava svoj život na spoločné dobro.

Nemyslite si, hovorí, že vás vediem do nejakých ľahkých bojov, alebo že je to pre vás nejaká maličkosť: „Vy ste soľ zeme.“ Čo teda? Obnovovali oni zhnité? Vôbec nie. Ak niečo zhnilo, tomu už nemožno pomôcť primiešaním soli. Toto určite nerobili. Ale najprv to bolo obnovené a dostali to zbavené zápachu, až potom to miešali so soľou a zachovávali v tej novosti, ktorú dostali od Pána. Lebo oslobodiť od zápachu hriechov si vyžadovalo Kristovu moc, ale aby sa to nevrátilo k pôvodnému zápachu, bolo potrebné ich úsilie a námaha.

Vidíš, ako pomaly ukazuje, že sú viac ako proroci? Lebo nehovorí, že sú učiteľmi Palestíny, ale celej zeme. Nečudujte sa teda, hovorí, ak iných vynechávam a vás oslovujem a zaťahujem vás do takých nebezpečenstiev. Len si uvedomte, koľkým a akým mestám, kmeňom a národom vás potrebujem poslať za predstavených. A preto nechcem, aby ste boli iba vy múdri, ale aby ste takými urobili aj iných. Lebo ak nebudete takí, nepomôžete ani sami sebe.

Veď ak sú iní aj hlúpi, môžu vaším pričinením zmúdrieť. Ale ak vy upadnete do toho zla, stiahnete so sebou do záhuby aj iných. A tak čím väčšie úlohy sa vám zverujú, tým väčšie úsilie musíte vyvinúť. Preto hovorí: „Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.“ (Mt 5,13)

A aby sa nebáli vystúpiť na verejnosť, keď počujú: „Keď vás budú potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás hovoriť“ (Mt 5,11), vraví: „Ak nebudete na toto pripravení, nadarmo ste boli vyvolení. A tak potupovania nevyhnutne prídu, ale v ničom vás nepoškodia, iba budú svedčiť o vašej stálosti. No ak sa ich zľaknete a upustíte od potrebnej rozhodnosti, budete trpieť oveľa viac, u mnohých budete mať zlú povesť a všetci budú vami pohŕdať. To znamená byť pošliapaný.“

Potom prechádza k inému, vznešenejšiemu príkladu: „Vy ste svetlo sveta.“ (Mt 5,14) Opäť sveta, nie jedného národa alebo dvadsiatich miest, ale celého sveta. Duchovné svetlo, ktoré prevyšuje slnečné lúče, ako aj soľ duchovná. Najprv soľ, potom svetlo, aby si videl, aký osoh je z rázneho slova, koľko úžitku z jadrnej náuky. Sústreďuje, nedovoľuje rozplynúť sa, vedie k čnosti a dáva silu byť viditeľný. „Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu.“ (Mt 5,14-15) Tým ich opäť burcuje k dokonalému životu a učí ich, aby veľmi dbali o seba, lebo žijú všetkým na očiach a zápasia na javisku celého sveta.

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho

(Hom. De diabolo tentatore 2, 6: PG 49, 263-264)

Päť ciest pokánia

Chcete, aby som hovoril aj o cestách pokánia? Iste je ich veľa, sú rozličné a rozdielne, a všetky vedú k nebu.

Prvá cesta pokánia je zavrhnutie hriechov. „Najprv ty vyznaj svoje hriechy, aby si bol ospravedlnený.“ (Iz 43,26 [LXX]) Preto hovoril aj Prorok: „Povedal som si: Vyznám Pánovi svoju neprávosť. A ty si mi odpustil zlobu môjho srdca.“ (porov. Ž 32,5) Zavrhni teda aj ty, čo si spáchal. To Pánovi stačí na ospravedlnenie, lebo ak niekto zavrhuje, čo spáchal, ťažšie do toho upadne znova. Prebúdzaj vlastného žalobcu, svoje svedomie, aby si nemal žalobcu tam pred Pánovým súdom.

Toto je teda jedna a najlepšia cesta pokánia. Je však aj druhá, nie menej dobrá, a spočíva v tom, že zabúdame na krivdy, ktoré nám spôsobili nepriatelia, ovládame hnev a odpúšťame hriechy spolusluhom. Takto sa nám odpúšťa aj to, čoho sme sa dopustili voči Pánovi. Vidíš, druhá aj uzmieruje za hriechy. Hovorí: „Lebo ak vy odpustíte svojim vinníkom, aj váš nebeský Otec vám odpustí.“ (porov. Mt 6,14)

Chceš vedieť aj tretiu cestu pokánia? Vrúcna a správna modlitba, vyvierajúca z hĺbky srdca.

Ak chceš poznať aj štvrtú, poviem ti, že je ňou almužna. Má v sebe veľkú a rozsiahlu moc.

Ale aj vtedy, keď si človek počína skromne a je ponížený, ničí tým od koreňa svoje hriechy nie menej ako tým všetkým, čo sme už povedali. Potvrdzuje to mýtnik, ktorý síce nemohol upozorniť na dobré skutky, ale namiesto všetkého ponúkol pokoru a zložil bremeno hriechov (porov. Lk 18,13).

Tak sme vymenovali päť ciest pokánia: prvou je zavrhnutie hriechov, druhou, keď odpúšťame hriechy blížnym, tretia spočíva v modlitbe, štvrtá v almužne a piata v poníženosti.

Neotáľaj teda, ale denne kráčaj po všetkých týchto cestách. Veď sú to ľahké cesty a nemôžeš sa vyhovárať ani na chudobu. Lebo i keď žiješ vo väčšej biede, môžeš aj hnev ovládať, aj pokoru vyžarovať, aj vytrvalo sa modliť, aj hriechy zavrhovať, bez toho, aby tu chudoba bola na prekážku. A čo hovorím tu?! Veď ani na tej ceste pokánia, na ktorej možno dávať peniaze (myslím na almužnu), ani tam nestojí chudoba pred nami ako prekážka v plnení príkazu. Dokazuje to vdova, čo vhodila dve drobné mince (porov. Mk 12,42). Keď sme sa teda naučili tento spôsob liečenia svojich rán, používajme tieto lieky, aby sme nadobudli potrebné zdravie a mohli sa s dôverou zúčastňovať na posvätnom stole, a tak kráčať s veľkou slávou v ústrety Kristovi, kráľovi slávy, a z milosti, milosrdenstva a dobroty nášho Pána Ježiša Krista ustavične získavať večné dobrá.

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Evanjelium podľa Matúša

(Hom. 50, 3-4: PG 58, 508-509)

Keď ozdobuješ chrám, neopovrhuj trpiacim bratom

Chceš si uctiť Kristovo telo? Neopovrhuj ním, keď je nahý. Ani ho tu neuctievaj hodvábnymi rúchami, kým si ho nevšímaš vonku, kde trpí zimou a nahotou. Lebo ten, ktorý povedal: „Toto je moje telo“ (Mt 26,26), a slovom potvrdil skutočnosť, ten istý povedal: „Videli ste, že som hladný, a nenakŕmili ste ma“ a: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25,42.45) Tamto telo určite nepotrebuje šaty, ale čistú dušu, toto potrebuje veľkú opateru.

Učme sa teda rozmýšľať a ctiť si Krista, ako si on praje. Lebo tomu, koho uctievajú, je milšia tá úcta, ktorú si on žiada, a nie ako my myslíme. Aj Peter si myslel, že si ho ctí, keď mu nechcel dovoliť, aby mu umyl nohy. Lenže to, čo chcel, nebola úcta, ale niečo celkom iné (porov. Jn 13,8). Tak mu aj ty preukáž takú úctu, akú prikazuje zákonom, že rozdáš svoje bohatstvo chudobným. Veď Boh nepotrebuje zlaté nádoby, lež zlaté duše.

Ale toto nehovorím, akoby som zakazoval odovzdávať také dary, ale žiadam, aby sa popri nich a ešte pred nimi rozdávala almužna. Lebo prijíma aj tie, ale ešte radšej túto. Z tých má totiž úžitok iba ten, kto obetuje, ale tu aj ten, kto dostáva. Tam sa zdá, že dar je príležitosťou ukázať sa, tu je iba almužnou a láskavosťou.

Veď čo je z toho, ak je Kristov stôl obťažený zlatými pohármi, a on sám hynie od hladu? Najprv nakŕm hladného, až potom z toho, čo vystane, ozdob jeho oltár. Dávaš robiť zlatý kalich, a pohár vody nepodáš? A načo je dobré prestierať oltár plachtami pretkávanými zlatom, a jemu nepodať ani najpotrebnejšiu prikrývku? Čo z toho? Lebo povedz mi: Keby si videl niekoho, kto nemá potrebný pokrm, a nechal by si ho tak, ale stôl by si prestrel zlatom, bol by ti vďačný, alebo by sa skôr rozhorčil?! A čo keby si ho videl oblečeného v roztrhaných šatách a skrehnutého zimou, a ty by si šaty nechal bokom, ale dal by si mu postaviť zlaté stĺpy a povedal by si mu, že to robíš na jeho slávu? Nemyslel by si, že sa mu posmievaš a krajne ho urážaš?

Aj to si premietni na Krista, keď chodí ako tulák a pocestný okolo a nemá sa kde uchýliť, ale ty ho nevpustíš do domu, pričom mu vyzdobuješ podlahu, steny a hlavice na stĺpoch; vešiaš lampy na strieborné reťaze, a jeho spútaného v žalári ani vidieť nechceš. Ale toto nehovorím, akoby som zakazoval tieto ozdoby, ale aby sa pri tomto aj o iné staralo; ba priam vyzývam, aby sa toto robilo pred všetkým ostatným. Lebo nik nebude nikdy obvinený z toho, že tamto nerobil, ale tí, čo zanedbávajú toto, majú pripravené peklo, kde ich čaká neuhasiteľný oheň a muky so zlými duchmi. A preto keď ozdobuješ chrám, neopovrhuj trpiacim bratom, lebo tento chrám je cennejší ako tamten.

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Evanjelium podľa Matúša

(Hom. 33, 1. 2: PG 57, 389-390)

Ak sme ovce, víťazíme, ak vlci, prehrávame

Kým sme ovcami, víťazíme, a aj keď nás obklopuje nespočítateľné množstvo vlkov, premôžeme ich. Ak sa však staneme vlkmi, prehráme, lebo nám bude chýbať pomoc pastiera. On totiž nepasie vlkov, ale ovce. V takom prípade ťa opustí a odíde, lebo mu nedovolíš, aby ukázal svoju silu.

Čo hovorí, je asi toto: Neplašte sa, keď vás posielam medzi vlkov a žiadam od vás, aby ste boli ako ovce a ako holubice (porov. Mt 10,16). Mohol som urobiť aj opačne, poslať vás, chránených od akéhokoľvek zla, a nevydať vás ako ovce vlkom, ale urobiť vás hroznejšími od levov. Lenže treba, aby to bolo takto. Vás to robí slávnejšími a hlása to moju moc. To povedal aj Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo moja sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2Kor 12,9) To som vám teda ja tak určil. Keď totiž hovorí: „Posielam vás ako ovce“ (Mt 10,16; Lk 10,3), naznačuje toto: Preto neklesajte na duchu, veď vás poznám a viem, že takto vás nepremôže nik.

Ale aby urobili niečo aj zo seba, aby sa nezdalo, že všetko pochádza z milosti, a aby si nemysleli, že si nezaslúžili odmenu, potom hovorí: „Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ (Mt 10,16) Ale aký význam má naša opatrnosť, povedia, v toľkých nebezpečenstvách? Ako budeme môcť byť opatrní, keď nami zmieta toľko vĺn? Aj keby bola ovca obdarená hocijakou opatrnosťou, čo zmôže, keď je medzi vlkmi, a vlkov je tak veľa? A keby bola holubica akokoľvek jednoduchá, čo jej to pomôže, keď na ňu útočí toľko jastrabov? V ríši tých nerozumných iste nič, vám to však pomôže veľa.

Ale pozrime sa, akú opatrnosť tu vyžaduje. Hovorí: „Hadiu.“ Ako sa on vzdáva všetkého a nevzpiera sa veľmi, aj keď má prísť o telo, aby si zachránil hlavu, tak aj ty, hovorí, vzdaj sa okrem viery všetkého: peňazí, tela, ba aj samej duše. Lebo viera je hlava a koreň. Ak si ju zachrániš, aj keď všetko stratíš, neskôr všetko získaš v hojnejšej miere späť. Preto neprikázal, že máme byť iba jednoduchí alebo iba opatrní, ale obe tieto veci spojil, aby boli naozaj čnosťou. Vzal opatrnosť hada, aby si sa nedal smrteľne zraniť, a jednoduchosť holubice, aby si sa nepomstil na tých, čo ti ubližujú (porov. Rim 12,19), a odvetou sa nezbavoval tých, čo ti stroja úklady. Lebo opatrnosť neosoží nič, ak chýba toto.

A nech si nik nemyslí, že tieto prikázania nemožno splniť (porov. Dt 30,11-14). Veď on pozná lepšie ako všetci ostatní povahu vecí. Vie, že zúrivosť sa nekrotí zúrivosťou, ale miernosťou.

Zdroj: www.breviar.sk – posvätné čítania