Texty – sv. Bazil Veľký

Z Rozšírených rehoľných pravidiel svätého biskupa Bazila Veľkého

(Resp. 2, 1: PG 31, 908-910)

Máme vrodenú schopnosť milovať

Láska k Bohu iste nespočíva v naučených prikázaniach. Veď sme sa od nikoho nenaučili ani radovať sa zo svetla, ani túžiť po živote, milovať rodičov či živiteľov. Takisto alebo ešte oveľa menej sa láska k Bohu zakladá na vonkajšom poučení. Ale hneď, ako začal jestvovať tento živý tvor (hovorím o človeku), bola do nás vložená ako semienko určitá sila rozumu, ktorá má sama v sebe schopnosť a potrebu milovať. Keď sa tejto sily ujme škola Božích prikázaní, obyčajne ju pozorne rozvíja a múdro podporuje a s Božou pomocou privádza k dokonalosti.

Preto pokladáme vašu túžbu dosiahnuť cieľ za potrebnú a keď nám to dá Boh a vy nám pomôžete modlitbou, budeme sa usilovať podľa schopnosti, ktorú nám dal Duch Svätý, roznietiť iskierku Božej lásky ukrytú vo vás.

Najprv musíme povedať, že sme napred dostali od Boha silu a schopnosť zachovávať všetky prikázania, ktoré nám dal, aby sme sa nemrzeli, akoby sa od nás vyžadovalo niečo nezvyčajné, ani sa nevynášali, akoby sme odovzdávali viac, než sme dostali. A keď tieto sily správne a vhodne používame, žijeme život ozdobený čnosťami. Ale ak ich používame zle, upadáme do nerestí.

A neresť definujeme takto: Zlé a Božím prikázaniam odporujúce používanie schopností, ktoré nám dal Boh na konanie dobra. Ako zasa definícia čnosti, ktorú Boh vyžaduje, je: Používanie schopností pod vedením správneho svedomia podľa Pánovho prikázania.

A keď je to tak, môžeme to isté povedať o láske. Dostali sme teda prikázanie o láske k Bohu a od prvého okamihu svojho bytia vlastníme vrodenú silu a schopnosť milovať. Túto skutočnosť netreba dokazovať argumentmi zvonka, každý to môže poznať sám od seba a sám v sebe. Od prírody túžime po dobre a kráse, hoci každému sa niečo iné zdá pekné a dobré. Podobne bez toho, že by sme sa to učili, milujeme tých, s ktorými nás spája priateľský a príbuzenský vzťah, a sami od seba zahŕňame veľkou priazňou tých, čo nám robia dobre.

A pýtam sa: Čo je obdivuhodnejšie ako Božia krása? Na čo je vďačnejšie a milšie pomyslieť, ako na Božiu vznešenosť? Ktorá túžba môže byť taká vášnivá a prudká ako tá, ktorú vkladá Boh do duše očistenej od každej neresti, že potom hovorí úprimne: „Som ranená láskou!“ (Pies 2,5)? Vonkoncom nevýslovný a neopísateľný je jas Božej krásy.

Z rozšírených pravidiel svätého biskupa Bazila Veľkého

(Resp. 2, 2-4: PG 31, 914-915)

Čím sa odvďačíme Pánovi za všetko, čo nám dal?

Akými slovami možno výstižne opísať Božie dary? Veď ich je toľko, že na ne nejestvuje číslo. A sú také veľké a znamenité, že aj jediný stačí na to, aby sme boli povinní splácať ho darcovi vďačnosťou bez hraníc.

Ale ani keby sme chceli, nemôžeme obísť, a je vonkoncom nemožné, aby ten, kto má aspoň zdravý rozum a je príčetný, mlčal o jednom dobrodení – hoci toho možno o ňom veľmi málo výstižne povedať –, že on stvoril človeka na svoj obraz, na svoju podobu. Vyznačil ho poznaním seba samého a na rozdiel od ostatných živočíchov obdaril ho rozumom. Dal mu schopnosť tešiť sa neuveriteľnej kráse raja a nakoniec ho urobil pánom všetkého na zemi. A neopustil ho ani potom, keď ho had zviedol a upadol do hriechu a skrze hriech do smrti a zaslúženého nešťastia (porov. Rim 5,12). Najprv mu dal na pomoc zákon, zveril ho anjelom, aby ho chránili a strážili (porov. Hebr 1,14), posielal prorokov, aby odhaľovali jeho chyby a učili ho čnostiam. Hrozbami znemožňoval a potláčal útoky zla. Prísľubmi vzbudzoval nadšenie za dobro. Nezriedka ukázal na rozličných osobách, ako končia jedni a ako druhí, aby včas varoval ostatných. A hoci po tomto všetkom tvrdošijne vzdorujeme, on sa od nás neodvrátil.

Pánova dobrota nás neopustila ani potom, čo sme hlúpo pohrdli ponúknutými poctami, marili jeho lásku k nám a urážali svojho dobrodinca. Ešte nás aj zo smrti vyvolal a náš Pán Ježiš Kristus nás vrátil k životu. A spôsob, ako to urobil, vzbudzuje ešte väčší úžas: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“ (Flp 2,6-7)

A potom „vzal na seba naše slabosti, našimi neduhmi sa obťažil, pre nás bol prebodnutý, aby nás jeho rany uzdravili“ (porov. Iz 53,4.5). A „vykúpil nás spod kliatby tým, že sa za nás stal kliatbou“ (Gal 3,13) a zniesol najpotupnejšiu smrť, aby nás priviedol k slávnemu životu. A nestačilo mu iba vrátiť mŕtvym život, ale daroval im aj dôstojnosť svojej božskej prirodzenosti (porov. 2Pt 1,4) a pripravil im večný odpočinok, ktorý veľkosťou radosti prevyšuje každú ľudskú predstavu.

Čím sa teda odvďačíme Pánovi „za všetko, čo nám dal“ (porov. Ž 116,12)? Je taký dobrý, že nežiada ani náhradu, stačí mu, ak ho milujeme za to, čo nám dal. Keď sa nad tým všetkým zamyslím a mám prezradiť svoje rozpoloženie, chvejem sa a tŕpnem od hrôzy, aby som niekedy pre svoju nerozvážnosť alebo zaujatosť ničotnými vecami nevypadol z Božej lásky a nebol na hanbu a potupu Kristovi (porov. Gal 5,4).

Z Homílií svätého biskupa Bazila Veľkého

(Hom. 20, De humilitate, 3: PG 31, 530-531)

Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi

„Nech sa múdry nehonosí svojou múdrosťou, ani silák nechváli svojou silou, ani boháč nech sa nechvastá svojím bohatstvom.“ (Jer 9,22)

A čím sa možno oprávnene chváliť? A v čom je veľkosť človeka? Hovorí: „Kto sa chváli, nech sa chváli tým, že spoznal a vie, že ja som Pán.“ (Jer 9,23)

Vznešenosť, sláva a veľkosť človeka je v tom, že poznáva a lipne k tomu, čo je naozaj veľké, a že slávu hľadá u Pána slávy. Apoštol totiž hovorí: „Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“ (1Kor 1,31) Je to tam, kde vraví: „Kristus sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, aby, ako je napísané: Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“ (1Kor 1,30-31)

Dokonale a úplne sa chváli v Bohu ten, kto sa nevychvaľuje svojou spravodlivosťou, ale vie, že mu pravá spravodlivosť chýba a že je ospravedlnený iba vierou v Krista.

Pavol sa chváli tým, že pohŕda svojou spravodlivosťou a hľadá tú, ktorá je skrze Krista, ktorá je z Boha, spravodlivosť z viery; aby poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobní v smrti, aby tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych (porov. Flp 3,9-11).

Tu padá akýkoľvek podklad pre pýchu. Človeče, tu ti nezostáva nič, čím by si sa mohol chváliť. Tvoja sláva a nádej spočíva len v tom, že budeš umŕtvovať všetko, čo je tvoje, a hľadať budúci život v Kristovi. A keď máme jeho prvotiny, už ho vlastníme a žijeme celkom v Božej milosti a v Božom dare.

Veď to Boh „pôsobí v nás, že chceme aj konáme, čo sa jemu páči“ (porov. Flp 2,13). A Boh prostredníctvom svojho Ducha zjavuje svoju múdrosť, ktorú určil nám na slávu (porov. 1Kor 2,7.10).

Boh dáva pri námahách schopnosti a silu. „Pracoval som viac ako všetci ostatní,“ hovorí Pavol; „vlastne ani nie ja, ale Božia milosť, čo je so mnou.“ (1Kor 15,10)

Boh vyslobodzuje z nebezpečenstva, aj keď už niet nijakej ľudskej nádeje. Hovorí: „Sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti, aby sme nedôverovali sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych. On nás vyslobodil a vyslobodzuje z takej smrti. A v neho dúfame, že nás ešte vyslobodí.“ (2Kor 1,9-10)

Z knihy svätého biskupa Bazila O Duchu Svätom

(Cap. 15, 35: PG 32, 127-130)

Je len jediná smrť za spásu sveta a len jedno zmŕtvychvstanie

Plán Boha a nášho Spasiteľa s človekom, to je povolanie z pádu a návrat zo stavu odcudzenia, do ktorého sa dostal neposlušnosťou, do dôverného spoločenstva s Bohom. Preto prišiel Kristus v tele, dal vzor evanjeliového života, trpel, bol ukrižovaný, pochovaný a vstal z mŕtvych. Tak má človek, ktorý sa zachráni nasledovaním Krista, získať stratenú milosť adoptovaných Božích detí.

Preto je pre dokonalý život nevyhnutne potrebné nasledovať Krista; a nielen príklad láskavosti, poníženosti a trpezlivosti, aký nám ukázal svojím životom, ale aj jeho smrť, ako hovorí Kristov nasledovník Pavol: „Pripodobnil som sa mu v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“ (Flp 3,10-11)

Ako sa mu môžeme pripodobniť v smrti (Rim 6,5)? Tak, že s ním budeme pochovaní v krste (Rim 6,3-4). Ako to budeme pochovaní alebo aký je úžitok z jeho nasledovania? Ponajprv treba skoncovať s predchádzajúcim spôsobom života. Ale to nemôže dosiahnuť nik, ak sa nenarodí znova (Jn 3,3), ako hovorí Pán; ak je totiž znovuzrodenie, ako to aj samo meno hovorí, začiatok iného života. A preto prv, než začneš iný život, treba urobiť koniec predošlému. Ako tí, čo na pretekárskej dráhe dobehli k cieľu a obracajú sa, akoby na chvíľku zastali a oddýchli si pred behom naspäť, tak zrejme aj pri zmene života musí nastať smrť medzi predchádzajúcim a nastávajúcim spôsobom života, ktorá urobí koniec predošlému a dáva počiatok nasledujúcemu.

Ako sa teda dostať do ríše smrti? Tak, že budeme v krste napodobňovať Kristovo pochovanie. Lebo telá tých, čo sa dávajú krstiť, istým spôsobom sa vo vode pochovávajú. A tak krst tajomným spôsobom naznačuje odloženie skutkov tela, ako hovorí Apoštol: „Boli ste obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste.“ (Kol 2,11-12) Krst okrem toho očisťuje v istom zmysle dušu od špiny, čo sa na ňu nalepila z telesných vášní, podľa toho, ako je napísané: „Umy ma a budem belší ako sneh.“ (Ž 51,9) Preto poznáme len jeden spásonosný krst; lebo je len jedna smrť na spásu sveta a len jedno zmŕtvychvstanie, ktorých obrazom je krst.

Z Knihy svätého biskupa Bazila O Duchu Svätom

(Cap. 15, 35-36: PG 32, 130-131)

Duch oživuje

Pán, ktorý riadi náš život, ustanovil nám krstnú zmluvu ako obraz smrti i života. Voda poskytuje obraz smrti (porov. Rim 6,5), Duch ponúka záloh života (porov. Ef 1,14). Z toho je nám teda jasné, čo sme hľadali, prečo sa voda spája s Duchom. Krstom sa totiž sledujú dva ciele: jednak umŕtviť hriešne telo (porov. Rim 6,6), aby už potom neprinášalo ovocie smrti (porov. Rim 7,5), jednak žiť v Duchu, aby sme z toho mali ovocie posvätenia (porov. Rim 6,22). Voda je obrazom smrti, lebo prijíma telo ako hrob. No Duch vlieva oživujúcu silu a obnovuje naše duše zo smrti hriechu k pôvodnému životu. Toto teda znamená znova sa narodiť z vody a z Ducha (porov. Jn 3,3). Vo vode sa uskutočňuje smrť, no Duch nám prináša život.

Veľké tajomstvo krstu sa teda uskutočňuje trojnásobným ponorením a trojnásobným vzývaním, aby sa tak zobrazila aj smrť a aby sa odovzdaním božskej náuky osvietil duch krstencov. Preto ak je vo vode nejaká milosť, nepochádza z prirodzenosti samej vody, ale z prítomnosti Ducha. Veď krst neodstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie (porov. 1Pt 3,21). Preto keď nás Pán pripravuje na život po zmŕtvychvstaní, oznamuje nám, že máme žiť celkom podľa evanjelia. Prikazuje, aby sme sa nehnevali, aby sme znášali zlo a boli čistí od túžby po rozkošiach, aby sme nelipli k peniazom. Takže už teraz anticipovane prijímame rozhodnutím svojho ducha, čo budúci vek vlastní podľa prirodzenosti.

Skrze Ducha Svätého sa nám znova dáva raj, vystupujeme do nebeského kráľovstva a vraciame sa do stavu adoptovaných synov. On nám dáva odvahu volať Boha svojím Otcom, on nám umožňuje mať účasť na Kristovej milosti, nazývať sa synmi svetla a mať podiel na večnej sláve, slovom: mať neobmedzenú plnosť požehnania, a to aj v tomto, aj v budúcom veku. Veď na milosť dobier, ktoré sú pre nás uložené v prisľúbeniach – a s vierou očakávame, že ich budeme požívať –, hľadíme akoby v zrkadle tak, akoby tu už boli. A ak je záloh takýto (porov. Ef 1,14), potom aká bude plnosť daru?! A keď sú už prvotiny také (porov. Rim 8,23), aké bude celkové dovŕšenie?!

Z traktátu svätého biskupa Bazila Veľkého O Duchu Svätom

(Cap. 9, 22-23: PG 32, 107-110)

Pôsobenie Ducha Svätého

Kto by nezbystril pozornosť a nepozdvihol svoje myšlienky až k najvyššiemu bytiu, keď počuje rôzne názvy Ducha? Veď sa nazýva Duchom Božím (porov. 1Kor 3,16) a Duchom pravdy, ktorý vychádza z Otca (porov. Jn 15,26): Duch silný (porov. Ž 51,12 [LXX]), Duch, ktorý riadi (porov. Ž 51,14 [LXX]). Jeho vlastné a osobitné meno je Duch Svätý (porov. Ž 51,13 [LXX]).

Na neho sa obracia všetko, čo potrebuje posvätenie. Po ňom túži všetko, čo žije čnostne, a jeho dychom je akoby zavlažované a posilňované, aby dosiahlo svoj cieľ, ku ktorému podľa svojej prirodzenosti smeruje.

On je pôvodcom svätosti, duchovným svetlom. Každej duchovnej mohutnosti poskytuje zo seba akési osvietenie pri hľadaní pravdy.

Podľa prirodzenosti je nedostupný, ale možno sa k nemu dostať, lebo je dobrý. Všetko síce napĺňa svojou silou, ale dáva sa iba tým, čo sú toho hodni. A nedáva sa im rovnakou mierou, ale svoju silu rozdeľuje úmerne viere (porov. Rim 12,3).

Svojou podstatou je jednoduchý, v prejavoch svojej moci mnohoraký (porov. Hebr 2,4). Je celý v každom jednotlivcovi a je celý všade. Tak sa rozdeľuje, že sám tým netrpí. Všetci majú na ňom účasť, a pritom ostáva celý, podobne ako slnečný lúč. Aj ten akoby bol iba u jedného, čo sa teší z jeho dobrodenia, a pritom osvecuje zem i more a mieša sa so vzduchom.

Tak aj Duch Svätý: je u každého, kto je schopný prijať ho, akoby bol iba u neho, a predsa všetkým vlieva dostatočnú a úplnú milosť. A čerpajú z neho všetci, čo majú na ňom účasť, nakoľko im to dovoľuje ich prirodzenosť, a nie nakoľko sa môže on darovať.

On dvíha srdcia do výšav, slabých vedie za ruku a pokročilých zdokonaľuje. On osvecuje tých, čo sú očistení od všetkej špiny, a spoločenstvom, ktoré s ním majú, robí ich duchovnými.

A ako lesklé a priehľadné telesá stávajú sa pri dotyku lúča aj samy žiarivými a vydávajú zo seba iný jas, tak aj duše, ktoré nesú Ducha a Duch ich osvecuje, stávajú sa samy duchovnými a vyžarujú milosť aj na iných.

Odtiaľ pochádza predvídanie budúcnosti, chápanie tajomstiev, prenikanie do záhad, rozdeľovanie darov, nebeský život (porov. Flp 3,20), plesanie s anjelmi. Odtiaľ je radosť, ktorá sa nikdy neskončí, odtiaľ je trvalé spojenie s Bohom, odtiaľ podobnosť s Bohom. A odtiaľ je aj to, od čoho vyššie si ani želať nemožno: že sa stávaš bohom (porov. 2Pt 1,4).

Z Homílií svätého biskupa Bazila Veľkého

(Hom. De caritate, 3, 6: PG 31, 266-267. 275)

Rozsievajte si v spravodlivosti

Človeče, napodobňuj zem! Prinášaj úrodu ako ona, aby si nebol horší ako mŕtva hmota. Ona prináša ovocie, a nie pre svoj úžitok, ale aby tebe slúžilo. Keď sa ty preukážeš ovocím akejkoľvek dobročinnosti, zbieraš ho sám pre seba, lebo priazeň a odmena za dobré skutky vracajú sa k darcovi. Daroval si hladnému a čo si dal, stáva sa tvojím, ba vracia sa k tebe aj so ziskom. Ako zrno, čo padá do zeme, stráca sa na osoh toho, kto seje, tak aj chlieb podaný hladnému prinesie ti neskôr veľký úžitok. Nech je teda koniec poľných prác začiatkom tvojej nebeskej sejby. Veď hovorí: „Rozsievajte si v spravodlivosti.“ (Oz 10,12)

Lebo peniaze zanecháš tu, či chceš, či nechceš. Ale slávu získanú dobrými skutkami odnesieš si pred Pána, kde ťa obstúpi všetok ľud a pred spoločným sudcom ťa nazve živiteľom a štedrým dobrodincom a dá ti všetky mená označujúce ľudskosť a dobrotu. Či nevidíš ľudí, čo za krátku slávu, za pokrik a potlesk ľudu utrácajú bohatstvá v divadlách, na pretekoch, vo fraškách a v zápasoch so šelmami, na ktoré sa každému prieči čo i len pozrieť?

A ty si skúpy na výdavky, ktorými si môžeš získať takú veľkú slávu? Dostane sa ti uznania od Boha, budú ťa chváliť anjeli, blahoslaveným ťa budú nazývať všetci ľudia od stvorenia sveta. Dostaneš večnú slávu, veniec spravodlivosti, nebeské kráľovstvo ako odmenu za správne používanie porušiteľných vecí. Ale ty o to nedbáš a pre starosť o terajšie veci pohŕdaš dobrami uloženými v nádeji. Konaj teda, rozdávaj bohatstvo, buď štedrý a slávny vo výdavkoch, ktoré vynakladáš na chudobných. Nech sa aj o tebe hovorí: „Rozdeľuje a dáva chudobným, jeho dobročinnosť potrvá naveky.“ (Ž 112,9)

Aký by si mal byť vďačný štedrému darcovi, aký veselý by si mal byť, ako by si sa mal tešiť tomu, čo ti prináša úctu, že totiž neobťažuješ pri cudzích dverách, ale iní sa tlačia pri tvojich!? Ty si však mrzutý a ťažko prístupný. Vyhýbaš sa stretnutiam, aby si nebol nútený čo i len maličkosť popustiť z rúk. Poznáš len jednu reč: „Nemám, nedám, lebo som chudobný.“ Naozaj si chudobný, ba úplný žobrák. Si chudobný na lásku, chudobný na ľudskosť, chudobný na vieru v Boha, chudobný na nádej vo večnosť.

Z knihy svätého biskupa Bazila Veľkého O Duchu Svätom

(Cap. 26, nn. 61. 64: PG 32, 179-182. 186)

Pán oživuje svoje telo v Duchu

O tom, kto už nežije podľa tela, ale necháva sa viesť Božiemu Duchu a volá sa Božím synom, lebo sa stal podobným obrazu Božieho Syna (porov. Rim 8,9.14.29), hovoríme, že je duchovný. A ako je v zdravom oku schopnosť vidieť, tak v očistenej duši pôsobí Duch Svätý.

A podobne ako keď je v duchu slovo a raz o ňom srdce premýšľa, inokedy ho jazyk vysloví, tak aj Duch Svätý: buď vydáva svedectvo nášmu duchu a volá v našich srdciach: „Abba, Otče“ (porov. Gal 4,6; Rim 8,15), alebo za nás hovorí podľa výroku: „Nie vy budete hovoriť, ale Duch Otca bude hovoriť vo vás.“ (Mt 10,20)

A ako možno celok spoznať z častí, tak aj Ducha z darov, ktoré rozdáva. Lebo všetci sme si navzájom údmi (porov. Ef 4,25), ale máme rozličné dary podľa Božej milosti, ktorá je nám daná (porov. Rim 12,6).

Preto „oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! ani hlava nohám: Nepotrebujem vás!“ (1Kor 12,21) Ale všetky spolu tvoria v jednote Ducha úplné Kristovo telo a podľa svojich darov si navzájom preukazujú potrebné a užitočné služby (porov. 1Kor 12,12.7).

Údy v tele usporiadal Boh a každý jeden z nich tak, ako sám chcel. A údy sa navzájom rovnako starajú jeden o druhý, pretože vzájomná náklonnosť, do nich vložená, vytvára medzi nimi duchovné spoločenstvo. A tak „ak trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1Kor 12,26).

A zasa ako sú časti v celku, tak je každý z nás v Duchu, lebo sme všetci pokrstení v jednom Duchu v jedno telo (porov. 1Kor 12,13).

A ako možno v Synovi vidieť Otca, tak Syna vidíme v Duchu (porov. Jn 14,9). Preto klaňanie sa v Duchu ukazuje, že sa činnosť nášho ducha rozvíja vo svetle (porov. Jn 4,23; 3,21), ako možno vyvodiť z rozhovoru so Samaritánkou. Lebo keď sa ona podľa mylného zvyku svojho kraja domnieva, že sa Bohu možno klaňať len na nejakom mieste, Pán ju vyvádza z omylu a hovorí, že Bohu sa treba klaňať v Duchu a pravde (Jn 4,24); čím nazval sám seba pravdou (porov. Jn 14,6).

Keď teda hovoríme, že sa klaniame v Synovi ako v obraze Boha Otca, tak to znamená, že sa klaniame aj v Duchu, lebo on sám v sebe je vyjadrením Pánovho božstva (porov. Jn 15,26).

Preto vo vlastnom a plnom zmysle pomocou Ducha, ktorý nás osvecuje, vidíme jas Božej slávy a prostredníctvom znaku sme pozdvihnutí k tomu, ktorého on je znakom a pečaťou tej istej podstaty.

Zdroj: www.breviar.sk – posvätné čítania