Texty – sv. Gregor Nyssenský

Z Rečí svätého biskupa Gregora Nyssenského

(Oratio 1 in Christi resurrectionem: PG 46, 603-606. 626-627)

Prvorodený z nového stvorenia

Prišlo kráľovstvo života, bola zlomená vláda smrti. Zjavilo sa nové pokolenie, nový život, iný spôsob života, zmenila sa sama naša prirodzenosť. Aké pokolenie? Také, „čo sa nenarodilo ani z krvi, ani z vôle muža, ani z vôle tela, ale z Boha“ (Jn 1,13).

Ako sa to môže stať?, pýtaš sa. Počúvaj, nakrátko ti to vysvetlím. Toto pokolenie sa počalo vierou, krstným znovuzrodením prichádza na svetlo, jeho dojkou je Cirkev, jej učenie a zásady saje ako prsia a nebeský chlieb má za pokrm. Jeho vekovou zrelosťou je svätý spôsob života, svadbou dôverné spoločenstvo s múdrosťou, deťmi nádej, domovom Kráľovstvo, dedičstvom a bohatstvom rajské slasti. Jeho koncom nie je smrť, ale ten blažený a večný život, ktorý je pripravený pre tých, čo sú ho hodni.

„Toto je deň, ktorý učinil Pán.“ (Ž 118,24) A je celkom iný ako dni, ktoré boli ustanovené pri stvorení na počiatku sveta a ktorými sa meria plynutie času. Tento je začiatkom nového stvorenia. Veď v tento deň Boh tvorí nové nebo a novú zem, ako hovorí prorok (porov. Iz 65,17). Čo za nebo? Pevnosť viery v Krista. A čo za zem? Dobré srdce, myslím, ako hovorí Pán, zem, ktorá sa napája dažďom, čo na ňu padá, a v hojnosti rodí klasy (porov. Iz 61,11).

V tomto stvorení je slnkom čistý život, hviezdami čnosti, vzduchom krásne vzťahy, morom je „hĺbka bohatstva, múdrosti a vedomosti“ (porov. Rim 11,33). Trávou a rastlinami je zdravá náuka a Božie svedectvá, ktoré trhá a spása ľud pastviny, čiže Božie stádo (porov. Ž 95,7). Stromami prinášajúcimi ovocie je zachovávanie prikázaní.

V tento deň bol stvorený pravý človek, na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1,26-27). Nezačína sa ti teda svet „týmto dňom, ktorý učinil Pán“? Či nehovorí prorok, že ani tento deň nie je ako iné dni, ani noc ako iné noci (porov. Zach 14,7)?

Ale ešte sme nevysvetlili, čo je na tejto milosti najzvláštnejšie. Tento deň odstránil bolesti smrti; tento deň zrodil prvorodeného z mŕtvych.

„Vystupujem,“ hovorí, „k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ (Jn 20,17) Aká krásna a dobrá zvesť! On, hoci je Jednorodeným, stal sa pre nás človekom, aby nás urobil svojimi bratmi, a ako človek predstupuje pred pravého Otca, aby so sebou pritiahol k nemu všetkých svojich bratov.

Z Komentára svätého biskupa Gregora Nyssenského na Pieseň piesní

(Hom. 15: PG 44, 1115-1118)

Slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im

Keby napokon láska úplne vyhnala strach (porov. 1Jn 4,18) a keby sa strach zmenil na lásku, vtedy by sa ukázalo, že to, čo dosahuje spásu, je jednota, keď sa všetci spoja medzi sebou tým, že splynú s jediným pravým dobrom prostredníctvom tej dokonalosti, ktorú predstavuje holubica.

Lebo tak nejako rozumieme nasledujúcim slovám Piesne piesní: „Jediná je moja holubica, moja dokonalá; jedináčik svojej matky, miláčik svojej rodičky.“ (Pies 6,9)

A Pán nám to v evanjeliu vysvetľuje ešte jasnejšie. On totiž požehnaním odovzdal svojim učeníkom všetku moc. A slovami, ktorými sa obracia k Otcovi, udelil tým, čo si to zaslúžili, aj iné dobrá. A vtedy pridáva aj to, čo je vrcholom a súhrnom všetkých dobier, že popri istej rôznosti postojov už nebudú mnohonásobne rozdelení, keď budú uvažovať, čo je dobré, ale všetci budú jedno, lebo splynú s ním ako s jediným pravým dobrom. A tak jednotou Svätého Ducha (ako hovorí Apoštol) spojení vo zväzku pokoja, stanú sa všetci jedným telom a jedným duchom skrze jedinú nádej, ku ktorej sú povolaní (porov. Ef 4,3-4).

Isto urobíme lepšie, keď pripojíme božské výroky evanjelia doslovne. Ježiš hovorí: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno.“ (Jn 17,21)

Putom tejto jednoty je sláva. Nik rozumný nebude popierať, že slávou sa nazýva Duch Svätý, ak vezme do úvahy tieto Pánove slová: „Slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im.“ (Jn 17,22) Lebo naozaj dal učeníkom tú istú slávu, keď im povedal: „Prijmite Ducha Svätého.“ (Jn 20,22)

A túto slávu, hoci ju vždy mal, ešte skôr, ako jestvoval tento svet, dostal v tom čase, keď sa odel do ľudskej prirodzenosti. A keď bola táto prirodzenosť skrze Ducha Svätého oslávená, všetko, čo je spríbuznené s touto slávou, dostáva účasť na Duchu, počnúc apoštolmi.

Preto hovorí: „Slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno.“ (Jn 17,22-23) Preto ten, kto vyrástol z chlapca na zrelého muža, dosiahol mieru Kristovho veku, čo chápeme duchovne. Potom je schopný prijať slávu Ducha Svätého, lebo je bez akýchkoľvek nerestí a je čistý. Toto je teda tá dokonalá holubica, na ktorú hľadí Ženích, keď hovorí: „Jediná je moja holubica, moja dokonalá.“ (Pies 6,9)

Z traktátu svätého biskupa Gregora Nyssenského O kresťanskej dokonalosti

(PG 46, 254-255)

Kresťan je druhý Kristus

Pavol aj najlepšie vedel, kto je Kristus, aj svojím životom ukázal, aký by mal byť ten, kto dostal po ňom meno. Tak presne ho napodobnil, že na sebe zreteľne predstavil samého Pána. Dôkladným napodobňovaním tak preformoval svoju dušu podľa tohto vzoru, že sa zdalo, že už nehovorí z neho Pavol, ale Kristus. Ako sám v krásnom vedomí svojich predností hovorí: „Žiadate dôkaz, že vo mne hovorí Kristus.“ (2Kor 13,3) A: „Žijem ja, a už nie ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)

On nám tiež ukázal, akú silu má toto meno Kristus, keď povedal, že Kristus je Božia moc a Božia múdrosť (porov. 1Kor 1,24), keď ho nazval aj pokojom (porov. Ef 2,14), aj neprístupným svetlom, v ktorom Boh prebýva (porov. 1Tim 6,16), aj očistením, vykúpením (porov. 1Kor 1,30), veľkňazom (porov. Hebr 4,14), veľkonočným Baránkom (porov. 1Kor 5,7) a zmiernou obetou za duše (porov. 1Jn 2,2), odbleskom slávy, obrazom podstaty (porov. Hebr 1,3) a stvoriteľom svetov (porov. Hebr 1,2), duchovným pokrmom a nápojom, skalou a vodou (porov. 1Kor 10,3.4), základom viery (porov. 1Kor 3,11), uholným kameňom (porov. Sk 4,11), obrazom neviditeľného Boha (porov. Kol 1,15), veľkým Bohom (porov. Tít 2,13), hlavou tela-Cirkvi (porov. Kol 1,18), prvorodeným z nového stvorenia (porov. Kol 1,15) a prvotinou tých, čo zosnuli (porov. 1Kor 15,20), prvorodeným z mŕtvych (porov. Kol 1,18), prvorodeným medzi mnohými bratmi (porov. Rim 8,29) a prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1Tim 2,5), jednorodeným Synom, ovenčeným slávou a cťou (porov. Hebr 2,7.9), a Pánom slávy (porov. 1Kor 2,8), počiatkom vecí (porov. Kol 1,18), kráľom spravodlivosti a okrem toho kráľom pokoja (porov. Hebr 7,2) a kráľom vesmíru, ktorý dostal ničím neobmedzenú kráľovskú moc nad všetkým (porov. 1Tim 6,15).

Takýmito a podobnými menami ho nazýva. Je ich tak veľa, že ich pre množstvo ťažko spočítať. No keď ich všetky navzájom pospájame a zhrnieme ich jednotlivé významy, odhalia nám obdivuhodnú silu tohto mena Kristus a ukážu nám natoľko jeho velebu, ktorú slovami vyjadriť nemožno, nakoľko ju dokážeme duchom a mysľou obsiahnuť.

Preto keď nám dobrota nášho Pána dala účasť na najväčšom, najbožskejšom a prvom mene, že sa smieme volať podľa Krista „kresťanmi“, treba, aby bolo na nás aj vidieť všetky prívlastky, ktoré toto meno vysvetľujú, aby sme sa nenazývali „kresťanmi“ neprávom, ale aby nám život vydával svedectvo.

Z traktátu svätého biskupa Gregora Nyssenského O kresťanskej dokonalosti

(PG 46, 283-286)

Celým životom hlásajme Krista

Tri veci poznačujú a odlišujú život kresťana: čin, reč a myšlienka. Z nich prvé miesto drží myšlienka. Na druhé miesto sa kladie reč, ktorá slovami sprístupňuje a vyjadruje myšlienku vtlačenú do ducha. Po myšlienke a reči po poriadku nasleduje čin, ktorý skutkom napĺňa, na čo duch myslel. Ak nás teda niečo, ako to býva, vedie k činnosti, mysleniu alebo reči, treba, aby sa všetky naše slová, skutky i myšlienky tak riadili božským pravidlom toho zmýšľania, ktoré sa prejavilo na Kristovi, že nebudeme nič myslieť, nič hovoriť a nič robiť, čo by sa líšilo od jeho vznešeného prejavu.

Čo iné má teda robiť ten, kto bol uznaný za hodného veľkého Kristovho prímenia, ak nie pozorne skúmať všetky svoje myšlienky, slová a skutky a zisťovať, či všetky smerujú ku Kristovi, alebo sa mu odcudzujú?! Toto dôležité zisťovanie má veľa rozličných spôsobov. Čokoľvek sa koná alebo myslí, alebo hovorí pod vplyvom vášne, to sa vôbec nezhoduje s Kristom, ale nesie to znak a podobu nepriateľa, ktorý do vzácnej duchovnej perly primiešava blato náruživosti, aby zohavil a zničil jas drahého kameňa.

Čo je však oslobodené a očistené od akejkoľvek žiadostivosti, to smeruje k pôvodcovi a kniežaťu pokoja, ktorým je Kristus. Kto z neho ako z čistého, nezakaleného prameňa čerpá a odvádza predstavy a náklonnosti svojho ducha, vykazuje takú podobnosť s počiatkom a pôvodcom, akú má voda, čo tečie v potôčiku alebo sa perlí v džbáne, so samým prameňom.

Veď čistota, ktorú vidno v Kristovi i v našich mysliach, je jedna a tá istá. Lenže tamtá vzniká v prameni, tá druhá z neho vyviera a preteká do nás a prináša so sebou taký krásny pojem života, že sa zjaví istý súlad, ba až zhoda medzi vnútorným a vonkajším človekom. Veď zmýšľanie prýštiace z Krista krotí a vedie k skromnému a šľachetnému životu. A tak (podľa môjho úsudku) dokonalosť kresťanského života spočíva v tom, že máme účasť na menách, ktoré označujú Kristovo meno, a duchom, modlitbou a spôsobom života vyjadrujeme ich silu.

Z traktátu svätého biskupa Gregora Nyssenského O kresťanskej dokonalosti

(PG 46, 259-262)

Máme Krista, ktorý je náš pokoj a naše svetlo

„On je náš pokoj. On z oboch urobil jedno.“ (Ef 2,14) Vzhľadom na to, že Kristus je pokoj, ukážeme, že nám právom patrí titul kresťan, ak pokojom, ktorý je v nás, predstavíme Krista vo svojom živote. „On zabil nepriateľstvo“ (Ef 2,16), ako hovorí Apoštol. Nedovoľme teda, aby v nás nejakým spôsobom ožilo, ale potvrďme, že je úplne mŕtve. Boh ho slávne zabil pre našu spásu, nekriesme ho hnevom a spomienkou na krivdy na záhubu svojich duší a neoživujme ho nasilu, keď už leží dokonale mŕtve.

Ale keď máme Krista, ktorý je pokoj, zabime nepriateľstvo aj my, aby sme to, čo v ňom veríme, dokazovali vo svojom živote. Ako totiž on zbúral múr rozdelenia a v sebe z dvoch vytvoril jedného človeka a nastolil pokoj (porov. Ef 2,14-15), tak aj my zmierujme nielen tých, čo nás napádajú zvonka, ale aj tých, čo v nás samých vyvolávajú nepokoj, aby si už telo nežiadalo, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu (porov. Gal 5,17). Ale aby sa telesná múdrosť podriadila Božiemu zákonu, aby sme sa pretvorili na jedného nového a pokojného človeka, aby sme sa z dvoch stali jeden a mali v sebe pokoj.

Pokojom sa totiž nazýva svornosť medzi odporcami. Preto keď odstránime vnútorný boj našej prirodzenosti a udržiavame v sebe pokoj, stávame sa pokojom a dokazujeme, že je v nás tento Kristov titul pravý a vlastný.

A zasa ak vezmeme do úvahy, že Kristus je pravé svetlo (porov. Jn 1,9), naskrze vzdialené od lži, prídeme na to, že aj náš život musia ožarovať lúče pravého svetla. Ale lúčmi slnka spravodlivosti sú čnosti samotné, ktoré z neho vyžarujú, aby nás osvecovali, „aby sme zhodili skutky tmy a žili počestne ako vo dne“ (porov. Rim 13,12-13), odmietali skryté nehanebnosti a všetko robili vo svetle, a tak sa aj my stali svetlom a, čo je vlastnosťou svetla, svietili iným skutkami.

A keď budeme hľadieť na Krista ako na posvätenie (porov. 1Kor 1,30) a budeme sa zdržiavať všetkých hanebných a nečistých skutkov i myšlienok, ukážeme, že máme naozaj účasť na jeho mene, lebo budeme nie slovami, ale skutkami svojho života ukazovať silu posvätenia.

Z knihy svätého biskupa Gregora Nyssenského O kresťanskom živote

(PG 46, 295-298)

Bojuj dobrý boj viery

„Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo.“ (2Kor 5,17) Ale novým stvorením nazval prebývanie Ducha Svätého v čistom, bezúhonnom srdci, oslobodenom od všetkej zloby, nešľachetnosti a mrzkosti. Lebo keď duch znenávidí hriech a podľa svojich síl sa nechá viesť čnosťou a so zmenou života prijme do seba milosť Ducha, celkom sa obnoví, napraví a obrodí. Aj slová: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom“ (1Kor 5,7), a tiež: „Hodujte nie v starom kvase, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy“ (1Kor 5,8), sú v zhode, ako hovorím, s tým, čo je povedané o novom stvorení.

Pokušiteľ však nastavuje veľa pascí našej duši. A ľudská prirodzenosť je sama osebe slabá na to, aby mohla nad ním zvíťaziť. Preto nám aj Apoštol káže, aby sme ozbrojili svoje údy nebeskými zbraňami. Hovorí: „Oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja a bedrá si prepášte pravdou.“ (porov. Ef 6,14-15) Vidíš, koľko spôsobov záchrany ti naznačil Apoštol – a všetky smerujú k jednému životu a k tomu istému cieľu. V nich sa ľahko napĺňa beh života, ktorý smeruje na vrchol Božích prikázaní. Na inom mieste hovorí ten istý Apoštol: „Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12,1-2)

Preto treba, aby ten, kto úplne pohŕda oslnivými vecami tohto života a zrieka sa všetkej svetskej slávy, zaprel spolu so životom aj svoju dušu. Lenže zaprieť dušu znamená nikdy nehľadať svoju vôľu, ale vôľu Božiu, a používať ju ako dobrú vodkyňu. A potom nevlastniť nič, iba to, čo je spoločné. Lebo tak bude voľnejší a s radosťou a nádejou bude svižne konať všetko, čo prikážu predstavení, ako Kristov otrok, vykúpený na spoločný osoh bratov. Veď toto chce aj Pán, keď hovorí: „Kto chce byť medzi vami prvý a veľký, nech je posledný zo všetkých a sluhom všetkých.“ (Mk 9,35)

Teda takáto služba ľuďom musí byť bezplatná. A kto je taký, musí sa podriaďovať všetkým a slúžiť bratom tak, akoby splácal dlh. Lebo sa sluší, aby sa predstavení podoberali na väčšiu prácu ako iní, správali sa poníženejšie ako podriadení a svojím životom boli pre iných obrazom alebo príkladom sluhu, pričom si majú uvedomovať, že tí, čo sú im zverení, sú Božím majetkom.

Predstavení sa teda majú starať o bratov tak, ako dobrí vychovávatelia útlych detí, ktoré im zverili rodičia. Ak budete takto navzájom hľadieť na seba, tak podriadení ako učitelia, ak budú tamtí s radosťou poslúchať pokyny a príkazy a títo vášnivo pomáhať bratom k dokonalosti a ak sa budete vzájomne predbiehať v úctivosti, budete žiť už na zemi životom anjelov.

Z Komentára svätého biskupa Gregora Nyssenského na Pieseň piesní

(Cap. 2: PG 44, 802)

Modlitba k dobrému pastierovi

Kde pasieš, dobrý pastier, ktorý berieš na plecia celé stádo (porov. Lk 15,5)? (Lebo jedna ovca je celá ľudská prirodzenosť, ktorú si ty vzal na plecia.) Ukáž mi miesto na odpočinok, vyveď ma na dobrú výživnú pastvu, zavolaj ma po mene, aby som ja, ovca, počul tvoj hlas. A pre svoj hlas mi daj večný život (porov. Jn 10,27-28): „Povedz mi ty, koho miluje moja duša.“ (porov. Pies 1,7)

Takto ťa volám, lebo tvoje meno je nad každé iné meno (porov. Flp 2,9) a nad každú chápavosť. Ani celá príroda obdarená rozumom ho nemôže vysloviť ani pochopiť. Teda tvoje meno, v ktorom poznať tvoju dobrotu, je láskou mojej duše k tebe. Veď ako by som ťa nemilovala, keď ty si ma miloval tak, že aj keď som taká čierna (porov. Pies 1,6), položil si svoj život za ovce, ktoré pasieš (porov. Jn 10,11)?! Väčšiu lásku si nemožno predstaviť, ako je tá, že dávaš svoj život za moju spásu (porov. Jn 15,13).

Povedz mi teda, hovorí, „kde pásavaš“ (Pies 1,7), aby som našla spasiteľnú pastvu a nasýtila sa nebeským pokrmom – ten, čo ho neje, nemôže vojsť do večného života (porov. Jn 6,53) –; a aby som mohla pribehnúť k prameňu a nabrať si božského nápoja, ktorý ty dávaš smädným, keď zo svojho boku, z tohto zdroja otvoreného kopijou, vylievaš ako z prameňa vodu – pre toho, čo ju ochutná, stane sa „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (porov. Jn 4,14).

Ak ma na tomto budeš pásť, určite mi dáš ľahnúť si „cez poludnie“ (porov. Pies 1,7), keď budem s tebou spať v pokoji a odpočiniem si vo svetle, ktoré nepozná tieň. Veď napoludnie tieňa niet, lebo slnko svieti nad hlavou; vtedy dávaš ľahnúť si tým, ktorých si napásol, a berieš svojich služobníkov so sebou na lôžko (porov. Lk 11,7). Ale nemožno považovať za hodného tohto poludňajšieho odpočinku, kto nie je synom svetla a synom dňa (porov. 1Sol 5,5; Jn 12,36). Kto sa však oddelil od večernej aj od rannej tmy, čiže od toho, kde začína zlo, aj od toho, kde končí, ten bude napoludnie odpočívať na slnku spravodlivosti.

Ukáž mi teda, hovorí, ako treba odpočívať a pásť sa a aká je cesta poludňajšieho odpočinku. Aby som sa azda z nevedomosti nevyšmykla z vedenia tvojej ruky a nepripojila sa k stádam, ktoré nie sú z tvojich oviec.

Toto povedala v starosti o krásu, ktorú dostala Božím riadením, a v túžbe poznať, za akých podmienok môže jej šťastie trvať naveky.

Z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského na Knihu Kazateľ

(Hom. 5: PG 44, 683-686)

Múdry má oči na hlave

Ak duša pozdvihne oči ku svojej hlave (porov. Kaz 2,14), ktorou je Kristus, ako vysvetľuje Pavol, treba ju pokladať za blahoslavenú pre jej prenikavý zrak, lebo má oči tam, kde niet temnoty zla. Sám veľký Pavol a iní, čo sú takí veľkí ako on – ak takí sú –, majú oči na hlave, i všetci, čo žijú, hýbu sa a sú v Kristovi (porov. Sk 17,28).

Lebo ako sa nemôže stať, aby ten, kto je vo svetle, videl tmu, tak sa nemôže stať, aby ten, kto má oko na Kristovi, uprel ho na niečo márne. Kto teda má oči na hlave – hlavou tu rozumieme počiatok všetkého –, má oči na každej moci (Kristus je dokonalá moc a v každom ohľade absolútna), na pravde, spravodlivosti, neporušiteľnosti a každom dobre. „Múdry má teda oči na hlave, no hlupák chodí vo tme.“ (porov. Kaz 2,14) Lebo kto si nepostaví lampu na svietnik, ale si ju postaví pod posteľ (porov. Mt 5,15), dosiahne, že svetlo je pre neho tmou.

Ako veľa je zasa takých, čo sa všemožne usilujú o nebeské dobrá a ponárajú sa do úvah o pravých hodnotách, a pritom si myslia, že sú slepí a neužitoční, ako sa chválil Pavol, keď povedal, že je blázon pre Krista! Jeho rozumnosť a múdrosť sa nezaoberala ničím z toho, čoho sa tu my tak úporne držíme. Preto hovorí: „My sme blázni pre Krista“ (1Kor 4,10), čiže akoby povedal: „My sme slepí pre všetko, čo súvisí s týmto životom, tu dolu, lebo hľadíme hore a oči upierame k hlave.“ Preto bol bez prístrešia a stola, chudobný, blúdil, bol nahý, trpel hlad a smäd (porov. 2Kor 11,27).

Kto by ho nemal za poľutovaniahodného, keď ho vidí v putách a potupeného pod ranami, po stroskotaní lode na rozbúrených morských hlbinách a ako ho vodia v okovách (porov. 2Kor 11,25; Sk 27,25)? A hoci sa mu takto vodilo medzi ľuďmi, neodvrátil oči, ale mal ich stále na hlave a povedal: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8,35) To akoby bol povedal: „Kto mi odvráti oči od hlavy a upriami ich na to, po čom sa šliape?“

Aj nám káže robiť podobne, keď prikazuje „myslieť na to, čo je hore“ (Kol 3,1). Tým akoby povedal: „Majte oči na hlave,“ čiže upreté na Krista.

Z Homílií svätého biskupa Gregora Nyssenského na Knihu Kazateľ

(Hom. 6: PG 44, 702-703)

Je čas rodiť a čas zomrieť

Hovorí: „Je čas rodiť a čas zomrieť.“ (Kaz 3,2) Krásne na začiatku slovami vyjadril túto nezvratnú súvzťažnosť, keď k rodeniu pridružil smrť. Veď po pôrode nevyhnutne nasleduje smrť a všetko splodené sa rozpadá v zániku.

Hovorí: „Je čas rodiť a čas zomrieť.“ Kiež by bolo aj mne dané, aby som sa načas narodil a v pravom čase zomrel. Nech nik nehovorí, že Kazateľ teraz poukazuje na toto nedobrovoľné narodenie a samovoľnú smrť, akoby to bol podľa neho priamo čnostný čin. Veď ani pôrod nenastáva podľa vôle ženy, ani smrť nie je zo slobodného rozhodnutia zomierajúcich. Ale čo nie je v našej moci, nemôže nik nazvať ani čnosťou, ani chybou. Treba teda poznať správny čas pôrodu i smrť v pravom čase.

Myslím si, že pôrod je zrelý, a nie predčasný, keď, ako hovorí Izaiáš, niekto počal z bázne pred Pánom a v pôrodných bolestiach duše porodil svoju spásu (porov. Iz 59,4). Lebo sme v istom zmysle sami sebe otcami, keď sme s dobrým úmyslom ducha a zo slobodnej vôle seba samých stvárnili, porodili a priniesli na svetlo.

Robíme to tak, že dovolíme vojsť Bohu do nás, čím sa stávame Božími deťmi, deťmi čnosti a synmi Najvyššieho (porov. Lk 6,35). Predčasne rodíme seba samých a robíme sa nedokonalými a odkázanými na pomoc vtedy, keď v nás nebola stvárnená, ako hovorí Apoštol, „Kristova podoba“ (Gal 4,19). Lebo Boží človek má byť bezúhonný a dokonalý (porov. 2Tim 3,17).

Ak je zrejmé, ako sa rodíme v čase, je aj všetkým zrejmé, ako zomierame v čase a ako bol svätému Pavlovi vhodný na dobrú smrť každý čas. Volá totiž vo svojich spisoch a akoby zaprisahával, keď hovorí: „Každý deň zomieram, tak ako ste mojou slávou“ (1Kor 15,31) a to: „Pre teba nás usmrcujú deň čo deň.“ (Rim 8,36) A sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti (porov. 2Kor 1,9).

A vonkoncom nie je neznáme, ako Pavol denne zomiera, nikdy nežije hriechu, stále umŕtvuje telesné údy a nosí na sebe umieranie Kristovho tela (porov. 2Kor 4,10), stále je križovaný s Kristom, nikdy nežije pre seba, ale má v sebe živého Krista (porov. Gal 2,19-20). Toto bola podľa môjho názoru smrť v pravom čase, ktorá bola sprostredkovateľkou pravého života.Lebo ja „usmrcujem a oživujem“ (Dt 32,39), hovorí Pán, aby nás presvedčil, že byť mŕtvy hriechu a oživený duchom je naozaj Boží dar. Preto Boží hlas sľubuje, že aj oživí, čo usmrtil.

Zdroj: www.breviar.sk – posvätné čítania