Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym (3.)
Prečo sa tak trasú démoni pred Ukrižovaným? Prečo sotva počujú o kríži, dávajú sa na útek? Zdalo by sa, že sa budú vysmievať, lebo – veď či je kríž niečím slávnym a veľkolepým? Naopak, je to nástroj hanby a potupy, nástroj smrti pre zločinca, smrti, ktorá bola najpotupnejšia, u Židov preklínaná a u pohanov potupovaná. Prečo sa teda démoni boja kríža? Či nie kvôli sile na ňom Ukrižovaného?
Keby sa totiž báli iba kríža ako takého, bolo by to nedôstojné bohov, veď mnohí už pred Ježišom i po ňom boli ukrižovaní, a dvaja dokonca spolu s ním. Ak niekto začne vzývať meno jedného či druhého spomedzi ukrižovaných zločincov, vari démon utečie? Nie, ba ešte sa vysmeje. Ale keď spomenieš meno Ježiša Nazaretského, vtedy utekajú ako pred ohňom.
Úvodné slová patria sv. Jánovi Zlatoústemu. Citujem ich preto, lebo sú vhodným úvodom k tomu, čomu sa chcem venovať v nasledujúcej katechéze. Ak sme v predchádzajúcej katechéze hovorili o sile Pánovho kríža, v týchto riadkoch si chceme všimnúť silu Pánovho mena. Tzv. Ježišova modlitba je neodmysliteľnou súčasťou východnej kresťanskej spirituality. Ak má táto modlitba prednosť pred ostatnými zvolaniami, je to preto, že obsahuje Božie meno.
V Starom zákone, ako aj v iných antických kultúrach puto medzi osobou a jej menom bolo veľmi silné. Personalita niekoho aj s jeho zvláštnosťami sú istým spôsobom prítomné v jeho mene. Poznať meno niekoho znamená pochopiť do hĺbky jeho prirodzenosť. To je ten dôvod, prečo tajomný posol, čo zápasí s Jakubom, odmieta zjaviť mu svoje meno (Gn 32,30). Podobný postoj vidíme aj v odpovedi anjela Manuemu: „Prečo sa pýtaš na moje meno? Ono je obdivuhodné“ (Sdc 13,18).
Všetko to, čo sa vzťahuje na ľudské mená, platí v neporovnateľne väčšej miere aj o mene Božom. Moc a sláva Božia sú prítomné a aktívne v jeho mene. Božie meno je Emanuel, Boh s nami. Vzývať Božie meno pozorne a s pevným úmyslom znamená vstúpiť do jeho prítomnosti, otvoriť sa jeho pôsobeniu, vložiť sa ako nástroj a živá obeta do jeho rúk. Pre veriaceho kresťana rovnako dnes ako aj v apoštolských časoch meno Ježiš predstavuje moc, silu.
Pre dvoch starcov z Gazy, Varsanufija a Jána (VI.stor.) „vzývanie mena Ježiš úplne ničí všetko, čo je zlé“. Podobne vraví Ján Listvičník: „Menom Ježiš premáhaj svojich nepriateľov, lebo nejestvuje silnejšia zbraň na nebi i na zemi…dovoľ, aby sa vzývanie mena Ježiš spojilo s každým tvojim dychom a tak spoznáš hodnotu pokoja“.
Meno predstavuje moc. Lenže čisto mechanické opakovanie Božieho mena neosoží. Ježišova modlitba totiž nie je žiadny magický talizman. Rovnako ako pri každom sviatostnom úkone, aj tu je človek pozvaný spolupracovať s Bohom prostredníctvom aktívnej viery a asketického úsilia. Sme pozvaní vzývať Meno s vnútornou sústredenosťou, koncentrujúc našu myseľ na slová modlitby, vedomí si toho, ku komu sa obraciame a kto je Ten, čo odpovedá v našom srdci. Tak intenzívna modlitba zo začiatku nie je vôbec ľahká a Otcovia ju právom definujú ako skryté mučeníctvo.
Sv. Gregor Sinajský opakovane hovorí úsilí a námahe, ktorú musia vynaložiť tí, čo sa vydali po ceste Božieho mena: je nevyhnutná ustavičná námaha, budú totiž pokúšaní, aby vzývanie mena prerušili. Buďte pozorní a vytrvajte – vraví – a s horúcou túžbou hľadajte Pána vo vašich srdciach. Iba s trpezlivou vierou odhalíme ozajstnú moc Božieho mena.
Okrem Ježišovej modlitby veľmi pekným vzývaním Božieho mena je aj akatist k Ježišovi Kristovi, milujúcemu ľudí. Koľko nádherných a silných vyjadrení: „Ježišu, poklad, ktorý nikto zničiť nemôže; Ježišu nápoj nevyčerpateľný, cestujúcich sprievodca, zátišie búrkou zachváteným…
Na záver si privolám na pomoc opäť sv. Jána Zlatoústeho, ktorého slová nech nás povzbudia k častému, ale hlavne hlboko vnútornému vzývaniu mena Ježiš, ktoré je silné: „Ustavične chráňte vo svojom srdci meno Pána Ježiša, aby vaše srdce bolo pohltené Pánom a Pán vašim srdcom, aby sa takýmto spôsobom dvaja stali jedno“.
Marko Durlák
Uverejnené v časopise Slovo.
Zdroj obrázka: https://en.wikipedia.org/wiki/Church_of_Saint_Sava
-
Život budúceho veku (10.)
Táto katechéza v tohoročnom cykle je posledná. Akosi prirodzene sa preto chce venovať posledným veciam. Ide o skutočnosti, ktoré vo vyznaní viery zakončujeme poslednými slovami: Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Čo o tom vieme? Istý starec...
-
Blažený pokoj, večná im pamiatka (9.)
Naša posledná katechéza bola venovaná kultu svätých. Je teda na mieste spomenúť teraz kresťanský postoj k tým, ktorí nás už predišli do večnosti, našim blízkym, rodičom, príbuzným, priateľom a známym, keďže úcta k svätým a spomínanie zosnulých stoja...
-
Obdivuhodný Boh vo svojich svätých (8.)
Po predchádzajúcej katechéze o kulte Presvätej Bohorodičky stojí za zmienku venovať pár slov aj kultu svätým. Úcta svätých tak v katolíckej ako aj v pravoslávnych cirkvách je neodmysliteľnou časťou ich cirkevného života, kým v protestantských cirkvách bola odstránená....
-
Presvjataja Bohoródice, spasí nás (7.)
Už párkrát som dostal otázku, či toto zvolanie nie je teologicky závadné. A k tomu ešte všetkým nám dobre známy kondák: Nemáme inej pomoci, nemáme inej nádeje okrem teba, Bohorodička: Neskrýva sa za týmito slovami prehnaná...
-
…modlitbou a pôstom (6.)
V predchádzajúcej katechéze sme hovorili o dôležitosti modlitby, zvlášť tej, ktorú nazývame modlitba cirkvi. V tejto katechéze si všimnime význam pôstu, keďže náš Pán ho spája s modlitbou ako dva účinné prostriedky na oslobodenie sa od zlého. Zdá...
-
Modlime sa k Pánovi (5.)
O modlitbe sa toho už popísalo veľa. Nespočetné množstvo duchovnej literatúry o rozličných druhoch modlitby. Rozličné návody o technikách modlitby. Po pozornom preštudovaní týchto vecí by sme už mali byť majstrami v modlitbe. Je to naozaj tak? Naozaj...