Presvjataja Bohoródice, spasí nás (7.)

Už párkrát som dostal otázku, či toto zvolanie nie je teologicky závadné. A k tomu ešte všetkým nám dobre známy kondák: Nemáme inej pomoci, nemáme inej nádeje okrem teba, Bohorodička: Neskrýva sa za týmito slovami prehnaná úcta k Bohorodičke v našom obrade? Aké miesto jej patrí?

 Je pravdou, že Presvätá Bohorodička je na kresťanskom Východe mimoriadne uctievaná. Túto úctu treba správne pochopiť. Ináč nám hrozí, že ju podceníme alebo preceníme. A oboje by bolo nesprávne. Takže pekne poporiadku.

 V staroslovienčine slovo spasti znamená zachrániť. Netýka sa iba toho, čo rozumieme pod slovom spása v čisto kristologickom kontexte. Vo východoslovanských jazykoch spasti znamená záchranu v hocijakej  životnej situácii. Známe príslovie: zachráň sa, kto môžeš, v ruštine zneje: spasaj sja, kto možeš. Takmer pri každej našej cerkvi stojí misijný kríž s nápisom: Spasi dušu svoju.

Tento nápis sa tiež môže zdať niekomu nesprávny, ale je nezávadný, ak sa rozumie práve v tomto zmysle: Rob všetko, čo môžeš pre svoju záchranu. Ostatné prenechaj Bohu. Kristus je náš jediný Spasiteľ, t.j. Záchranca, pokiaľ ide o jeho vykupiteľské dielo. Zachránil nás, čiže spasil svojím vtelením, smrťou a zmrtvýchvstaním.

Ak voláme: Presvjataja Bohoródice, spasí nás, myslíme však na niečo úplne iné. Ona nie je rovnocennou partnerkou Kristovi. Kristus je Boh a človek, Bohočlovek, ale ona nie je bohyňa a žena zároveň. Ak hovoríme teda, že nás spasajet – zachraňuje, tak myslíme na jej príhovor.

Nádherne to vyjadruje jedna z našich starobylých modlitieb: Preslávna vždycky Panna, Bohorodička Mária, Matka Krista, nášho Boha, prijmi naše modlitby a predlož ich svojmu Synovi a nášmu Bohu, nech spasí a osvieti tvojím prostredníctvom naše duše. To, čo je vyjadrené v týchto slovách, názorne vyjadruje ikona známa ako Deesis. Ku Kristovi sediacemu na tróne sa obracia v prosebnom postoji jeho Matka a z druhej strany robí to isté Ján Krstiteľ, najväčší z tých, čo sa narodili zo ženy.

Nesedí na tróne ako on, stojí po jeho pravici v prosebnom postoji. Zachraňuje nás teda tak, ako kedysi zachránila pred zahanbením novomanželov v Káne Galilejskej prosbou: Nemajú vína.

Aj v samotnej božskej liturgii je jedno zvláštne zvolanie. Kňaz sa po premenení svätých darov modlí: Prinášame ti túto duchovnú službu aj za zosnutých veriacich, za praotcov, otcov, patriarchov, prorokov, apoštolov, kazateľov, evanjelistov, mučeníkov, vyznavačov, pustovníkov  a za duše všetkých spravodlivých, ktorí vo viere ukončili svoj život. Po týchto slovách kňaz zvolá: Osobitne ti prinášame túto duchovnú službu za presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku a vždy Pannu Máriu.

To znamená, že žertva, ktorá sa prináša na prestole, prináša sa za všetkých, čo zomreli v pravej viere, a teda v prvom rade a osobitne za Bohorodičku, lebo ona stojí na čele tých, čo sú spasení vykupiteľským dielom jej Syna.

Ako som už spomenul, nepochopenie týchto vecí vedie buď k zavrhovaniu mariánskeho kultu, alebo k jeho nezdravému zveličovaniu. Ako príklad nezdravého kultu v byzantskom obrade by som uviedol tzv. čin pohrebénija Bohorodicy, ktorý vznikol začiatkom 20. stor. v Rusku. Ide o takmer doslovné kopírovanie jeruzalemskej utierne Veľkej soboty, kde niektoré texty sú doslovne prebraté z tejto utierne a prispôsobené ženskému rodu, aby sa tak vzťahovali na Bohorodičku.

Ešte hrubším zásahom do starobylých a posvätných textov je tzv. Bohorodična psaltyr, kde všetkých 150 Dávidových žalmov je prerobených do ženského rodu, aby sa modliaci človek nimi obracal na Bohorodičku.

Aj v mariánskom kulte treba pestovať čnosť spravodlivosti, ktorá si žiada dať každému to, čo mu patrí. Spása, sláva a moc patrí nášmu Bohu  (Zjv 19,1). Presvätú Bohorodičku velebíme a s dôverou vzývame v duchu slov: Lebo keby si ty neprosila a nezastávala sa nás, ktože by nás zbavil toľkých bied?

Marko Durlák

Uverejnené v časopise Slovo.