Náš prepodobný otec Juraj Chozebita; Naša prepodobná matka Dominika; Prepodobný Emilián Vyznávač; Blažený mučeník Titus Zeman – 8. január
Prepodobný Juraj Chozebita
Juraj sa narodil na Cypre v polovici šiesteho storočia. Po smrti svojich zbožných rodičov v túžbe prijať asketický život a uniknúť manželstvu, ktoré mu pripravil jeho strýko a vychovávateľ, utiekol do Svätej zeme, kde jeho starší brat Heraklides už niekoľko rokov žil ako pustovník na brehu Jordánu. Keďže ho brat považoval za príliš mladého na pustovnícky život, vzal ho do monastiera Matky Božej v Chozebe.
Po prijatí mníšstva ho umiestnili k jednému starcovi, ktorý bol prísny a nespravodlivý. Ale Juraj ho poslúchal pokorne, trpezlivo a pokorne. Raz, keď sa pri prinášaní vody z potoka omeškal, mu starec v prítomnosti všetkých zasadil prudkú ranu. Vtedy starcova ruka ochrnula, no ozdravela, keď sa pri hrobe svätých Juraj za starca pomodlil.
Aby unikol márnivému obdivu ľudí, utiekol k rodnému bratovi, kde dlhé roky zdieľal kéliu. Bol mu vo všetkom poslušný a považoval ho skôr za svojho otca v Bohu než za brata podľa tela. Nikdy nepovedali ani slovo naprázdno a vytrvalo sa modlili. Jurajova modlitba si čoskoro našla takú priazeň u Boha, že dokázal prinútiť neplodný strom, aby priniesol ovocie alebo sa bez strachu priblížiť k levovi. Heraklides zosnul v pokoji vo veku sedemdesiat rokov, preslávený ako vzor pokory, a Juraj, teraz už sám, pokračoval v bratových šľapajach.
Po smrti igumena v Chozebe sa Juraj na Božie znamenie vrátil do Chozeby, kde žil v ústraní, hovoril o veciach užitočných pre dušu, prijímal vyznania bratov a slúžil im. Pri pohľade na bratov často nariekal nad nedostatkom horlivosti a bázne pred Bohom. Bratom, ktorí mali v sebe ducha pohŕdania hovoril: „Verte mi, keby niekto dokázal nanovo stvoriť nebo a zem, ale na blížneho by hľadel s pyšným opovrhnutím, márne by sa namáhal a jeho údel by bol s pokrytcami. Všetky hriechy a vášne majú spoločný zdroj pýchu a vedú k smrti; kým poslušnosť a podriadenosť Pánovi sú životom, radosťou a svetlom.“ Mníchov učil, aby sa zbavovali vášní cez bázeň voči Bohu, ktorá sa prejavuje prácou, slzami, modlitbou a pôstom. Nabádal ich, aby medzi sebou súperili v pokore tým, že sa budú chrániť akejkoľvek vzájomnej kritiky alebo žiarlivosti, aby tak dosiahli „puto dokonalosti“. (Kol 3, 14)
V roku 614 mal Juraj videnie o perzskej invázii. Mnísi preto stihli utiecť do jaskýň. Väčšinu mníchov však objavili útočníci a zmasakrovali ich alebo odvliekli do zajatia. Svätého Juraja však prozreteľnostne nechali. Vrátil sa do monastiera v Chozebe a tam bol po zvyšok života. V pokročilom veku ochorel a keď si uvedomil, že nastal okamih jeho odchodu z tohto života, poslal po svojho žiaka Antona. Ten bol zaneprázdnený starostlivosťou o hostí a nemohol okamžite prísť k jeho posteli. Starec mu preto odkázal: „Neboj sa, počkám, kým dokončíš svoje povinnosti.“ Keď k polnoci prišiel, objal Antona a povedal mu: „Odíď, duša moja! Choď k Pánovi!“ A zaspal.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: johnsanidopoulos.com
