Naši prepodobní otcovia, ktorí boli zavraždení na vrchu Sinaj a na púšti Raita; Pamiatka odchodu do večnosti svätej apoštolom rovnej Niny, osvietiteľky Gruzínska – 14. január

Svätí mučeníci z vrchu Sinaj

Sinajská púšť bola miestom, kde v túžbe po dosiahnutí zjednotenia s Bohom žili roztrúsení mnohí askéti. Vzdali sa všetkého svetského a márneho, aby im nič nebránilo v živote modlitby a milovanej askézy. Sinajskí askéti viedli obzvlášť prísny život – celý týždeň sa zdržiavali vo svojich kéliách v mlčaní, v sobotu sa schádzali na celonočné bdenie a v nedeľu prijímali sväté Prijímanie. Jedli len datle alebo žalude a vodu. Pre pútnikov však mali chlieb. Mnohí z pustovníkov sa preslávili darom robiť zázraky.

Za vlády cisára Diokleciána a alexandrijského patriarchu Petra, okolo roku 312, boli mnohí z týchto ctihodných otcov zavraždení. Stalo sa tak preto, lebo jeden zo saracénskych náčelníkov zomrel neďaleko chrámu, kde sa títo svätí otcovia schádzali na božskú liturgiu. (Saracén je stredoveké označenie pre Araba alebo moslima). Preto si saracéni vyliali na nich svoju zlosť. Udalosť opisuje egyptský mních Amonius, ktorý bol očitým svedkom udalosti:

„Na túto krajinu náhle zaútočilo veľké množstvo barbarov nazývaných Blemmyovia (beduíni) a nemilosrdne zbili všetkých otcov, ktorých našli v okolí. Narýchlo sme sa zhromaždili na opevnenom mieste spolu s naším predstaveným, menom Dula. Spomínaní barbari pobili všetkých otcov, ktorí bývali na Sinaji a spustošili aj ostatné okolie hory Sinaj. Prišli aj k nám, a keďže nikde nenarazili na odpor, takmer nás zničili. Ale milosrdný Boh, ktorý preukazuje svoju pomoc tým, čo ho vzývajú celým srdcom, zoslal na vrchol hory veľký plameň a my sme videli, že celá hora je zahalená dymom a vychádza z nej oheň, ktorý stúpa k nebu. Barbari sa vydesili, keď uvideli oheň, a okamžite utekali. Potom sme našli 38 otcov zabitých mečom na rôznych miestach, z ktorých každý bol zabitý tam, kde ho zajali. Niektorí boli úplne sťatí, iní mali hlavy neúplne oddelené od tela, ďalší mal telo rozrezané na polovicu. Inému odťali ruky a nohy, ďalšiemu vydlabali oči. Dvaja z nich, Izaiáš a Sáva, však ešte žili, ale krátko nato zosnuli.“ V tom istom čase saracéni zabili aj 39 otcov na púšti Raita, ktorá je vzdialená dva dni cesty od vrchu Sinaj, na brehu Červeného mora.

O necelé storočie neskôr sa na hore Sinaj odohrala ďalšia masakra počas vlády Teodózia Veľkého (379-395). Blemmyovia, ktorí žili ako divé zvieratá v púšti medzi Egyptom a Červeným morom, bez milosti napadli otcov. Obkľúčili monastier, vyrabovali skromné zásoby jedla a vbehli do chrámu.  Všetkých otcov z neho vyviedli, strhali z nich ošúchaný odev a starcov postavili nahých do radu, aby ich bolo pohodlnejšie zabiť. Kňazovi Teodulovi prikázali ako prvému skloniť hlavu pod meč. Dvaja barbari vytasili meče a keď Teodulos sklonil hlavu pod meč, neprejavil strach, len ticho povedal: „Požehnaný je Pán!“ Obaja ho jeden po druhom prebodli – jedna rana smerovala od chrbtice k čeľusti, druhá od ramena k hrudi; spravodlivý muž padol na zem.

Keď zabili aj ostatných otcov, niektorí z barbarov, zrejme pod zvláštnym Božím vplyvom, rukami naznačili ostatným mníchom, aby utiekli. Tí, ktorí boli telesne silnejší a mohli utiecť, naozaj utiekli. Medzi týchto utečencov patril aj svätý Níl zo Sinaja, ktorého pamiatku oslavujeme 12-teho novembra, ktorý napokon udalosti písomne zaznamenal.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Nina, osvietiteľka Gruzínska

Jej meno je skrátenou formou latinského mena Christiana, čo znamená „kresťanka“. Svätá Nina je uctievaná v Gruzínsku (Kaukaz). Patrí medzi prvých, ktorí priniesli svetlo kresťanstva do kaukazskej oblasti a stala sa tak skutočnou apoštolkou Evanjelia, ktorým obrátila mnohých ľudí na vieru v Krista.

O jej pôvode sa vie len málo. Spomína sa na jednej strane, ktorú historik Rufínus pridal do diela Cirkevné dejiny (Storia ecclesiastica), napísaného veľkým biskupom a historikom Euzébiom z Cézarey. V tomto diele sa dočítame, že žila v štvrtom storočí a pochádzala z Kappadócie v Anatólii (dnešné Turecko). Pre jej dobrú povahu ju všetci mali v láske. V tom čase nastala do východných provincií Rímskej ríše invázia Iberov (národ kaukazskej Ibérie, dnešné Gruzínsko) a počas tohto nájazdu bola zajatá a prevezená do Gruzínska. Tak sa ocitla v cudzej zemi kresťanská zajatkyňa menom Núné, ktorej meno sa v gruzínskej a ruskej literatúre upravilo do podoby Nina alebo Nino.

Napriek všetkému si v sebe uchovala dobré srdce. Bola síce v otroctve, ale ona vlievala ľuďom slobodu skrze bohatstvo svojich čností. Bola tichá, trpezlivá a láskavá. Ako otrokyňa vždy poslúchala a mala neustále pre všetkých dobré slovo. Žila v čistote, pokore a modlitbe. Neotrasiteľne verila v Krista a jeho dobrú zvesť. Pre toto všetko mali aj pohania voči nej obdiv. Nemusela sa navonok prezentovať ako kresťanka, ale sami pohania, vidiac jej cnosti, o nej vraveli: „Táto žena je kresťanka.“

Veľa sa modlila a keď vyrástla, v Ježišovom mene učinila rôzne zázraky a liečila ľudské neduhy. Raz dokonca priviedla k životu mŕtve dieťa. Kvôli tomu sa zvesti o nej dostali až na dvor Iberskej kráľovnej. Keďže bola chorá, zavolala si svätú k sebe a na jej príhovor sa jej vrátilo zdravie. Kráľovná pýtala o pomoc otrokyňu, no v skutočnosti nie otrokyňu, ale osobu dôstojnejšiu a slávnejšiu od seba, pretože Nina bola dcérou nebeského Kráľa, Krista. Po uzdravení kráľovná prijala kresťanstvo. Kráľovnej sa dokonca podarilo prelomiť odpor svojho manžela a aj on prijal novú vieru.

Sám obrátený kráľ sa stal svedkom viacerých zázrakov. Jedného dňa, vzývajúc meno Ježiša, našiel cestu domov, keďže sa stratil v lese v úplnej tme. Preto poveril kresťanskú otrokyňu Ninu výstavbou chrámu. Počas jeho výstavby vykonala svätá viaceré zázraky, ktoré len zvýšili úctu voči nej. Takto si získavala srdcia ľudu. Stále im rozpráva o Ježišovi a jeho učení, čím priviedla k viere veľkú časť gruzínskeho ľudu. Kráľ následne inicioval evanjelizáciu Gruzínska, poslal k cisárovi Konštantínovi Veľkému delegáciu, ktorá ho mala požiadať o vyslanie biskupov a kňazov do Gruzínska. Ale keď biskup došiel do Gruzínskej zeme, zistil, že takmer všetok ľud je už obrátený. Na otázku, kto priviedol národ k viere mu odpovedali: „Kresťanka Nina, lebo tak ju nazýva náš ľud.“ Takto pripravila cestu biskupovi a kňazom. Ľud sa postavil do radu a oni začali krstiť.

Svätá zosnula v štvrtom storočí. Jej ostatky sa nachádzajú v monastieri Bodbe v Kakheti na východe krajiny, kde je dodnes veľmi uctievaná. Kult svätej apoštolky Gruzínska sa následne rozšíril na celom východe a do viacerých východných cirkví. Na západe však zostala viac-menej neznáma až do 16-teho storočia, kedy bola zapísaná do rímskeho martyrológia (oficiálny zoznam mučeníkov, blahoslavených a svätých Katolíckej cirkvi).

NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE

Zdroj: johnsanidopoulos.com

Zdroj: azbyka.ru

Zdroj: ilvaloreitaliano.it

Zdroj: casoslov.sk

Zdroj: santiebeati.it