Náš prepodobný otec Martinián – 13. február
Prepodobný Martinián
Martinián pochádzal z Palestíny a žil okolo roku 415 za vlády Teodózia Malého. Už ako 18-ročný odišiel na púšť, aby tam v samote slúžil Bohu. Horlivo sa tam modlil, bdel a postil, a tak veľmi skoro dosiahol vysoký stupeň dokonalosti. Boh mu udelil dar robiť zázraky. To ho preslávilo, takže sa ľudia v zástupoch hrnuli k nemu, aby uňho hľadali pomoc. Tak prežil na púšti 25 rokov, keď Pán na neho dopustil jedno z najnebezpečnejších pokušení.
Jedného dňa sa v meste Cézerea viedla rozprava o svätosti pustovníka Martiniána. Vtedy istá bohatá žena menom Zoja, ktorá sa váľala vo všelijakých hriechoch, povedala ostatným: „Nie je to nič čudné, že pustovník Martinián žije v takej čistote, pretože nikdy nevidí ženu. Stavím sa s každým z vás o celý môj majetok, že jedna noc mi bude stačiť, aby so mnou zhrešil.“ Ako satanova zbraň sa preobliekla do žobráckych šiat a odišla na púšť. Tam neskoro večer zaklopala na svätcovu jaskyňu a prosila o nocľah hovoriac, že zablúdila a hrozí jej, že sa stane korisťou divej zveri. Po jej mnohých prosbách ju svätec prijal, dal jej na večeru ovocie a rozložil oheň, aby sa osušila. Potom opustil jaskyňu, aby v inej, trocha vzdialenejšej, prežil noc na modlitbách. Keď odchádzal, prikázal jej, aby s východom slnka odišla.
Za ten čas sa obliekla do svojich najkrajších šiat, ktoré si priniesla v kapse. Martinián ráno uzrel pred sebou mladú a krásne vystrojenú osobu. V tej chvíli zabudol na slová Písma: „Odvráť svoju tvár od ženy vystrojenej, krásou ženy sa rozpaľuje rozkoš ako oheň.“ Namiesto toho, aby utiekol a zachránil sa od hriechu, ostal a počúval jej ľstivú reč a začal vo svojom srdci byť naklonený ku všetkému. Keď prišla hodina, v ktorej ľudia zvykli k nemu prichádzať, vyšiel im naproti, aby sa nepohoršili, keď uňho uvidia ženu. A to sa mu stalo záchranou, lebo sotva vyšiel z jaskyne, v tej chvíli sa ozvalo jeho svedomie a zobudilo ho zo zaslepenosti. Plný hanby nad svojou slabosťou sa vrátil do jaskyne a rozložil tam veľký oheň, pričom vložil do neho svoje nohy a zúfalo kričal: „Ach, akože vydržím večný oheň v pekle, keď nemôžem vydržať v tomto dočasnom ohni, ktorý páli oveľa slabšie ako pekelný?“
Zoja, prítomná pri tejto udalosti, bola ňou tak dotknutá, že strhla zo seba svoje bohaté šaty a hodila ich do ohňa s tým úmyslom, že sa viac do mesta a k predchádzajúcej rozpustilosti nevráti. Teraz prosila pustovníka o odpustenie a radu, čo má ďalej robiť, aby mohla obdržať od Boha odpustenie jej mnohých ťažkých hriechov. Martinián jej radil, aby odišla do Betlehema a tam vstúpila do ženského monastiera. Zvyšok života prežila v prísnom pokání a dosiahla takej dokonalosti, že robila aj divy. Hľa, čo dokáže pokánie! Po dvanástich rokoch bola Pánom prijatá do nebeského kráľovstva.
Martinián dlho nemohol stáť na nohách. Po uzdravení si našiel nové miesto – strmú skalu obklopenú morom. No i tak po niekoľkých rokoch pri ňom stroskotala loď, z ktorej zachránil jedno mladé dievča menom Fotina. Aby nebol druhýkrát pokúšaný, rozhodol sa, že skalu opustí. Povedal: „Dcérka moja, spoločne tu byť nemôžeme… ty tu zostaneš. Chlieb a vodu ti tu nechám, vydržia ti do času, kým námorník, ktorý ma zvyčajne navštevuje, tu nepríde a nevezme ťa na loď. Buď úctivá a ži v Bázni Božej a Pán bude s tebou prebývať.“ Vrhol sa do mora a dostal sa na breh. Potom prišiel do Atén, kde mu biskup toho mesta udelil požehnanie a sviatosti. So slovami Spasiteľa: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha,“ odišiel na večný odpočinok. Fotina žila na skale pustovníckym životom, v prísnom pokání, modlitbe a pôste. Po šiestich rokoch zosnula. Aj ju si Cirkev pripomína spolu s Martiniánom a Zojou.
Zdroj: furca.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
