Svätý veľkomučeník Teodor Tirón – 17. február
Veľkomučeník Teodor Tirón
Narodil sa na konci tretieho storočia v Sýrii alebo Arménsku. Ako mládenec vstúpil do rímskeho vojska a bol odvelený do légie, v ktorej boli umiestnení samí vojaci nováčikovia. Odtiaľ je aj to, že Teodor sa nazýva Tironom, t. j. Nováčikom (Začiatočníkom).
Keď prišiel rozkaz rímskeho cisára Maximiliána mučiť a zabíjať všetkých kresťanov, ak sa nepoklonia pohanským bohom, mnohí tajili svoju vieru. No Teodor bol bez strachu a neprestával žiť tak, že každý mohol spoznať, že je kresťanom. Donieslo sa to k cisárovmu zástupcovi Publiovi a ten mu prikázal dostaviť sa pred neho. Len čo sa Teodor dostavil, Publius začal na neho s hnevom kričať: „Vari smieš vyznávať vieru, ktorú cisár pod hrozbou trestu smrti zakázal?!“ Teodor na to odpovedal: „Zaber si moje telo a rob si s ním, čo chceš. Ja ti ho dám ochotne. No neprestanem slúžiť Ježišovi Kristovi, môjmu Spasiteľovi. Ale vašich bohov nepoznám.“
Vidiac jeho mladosť, nechal mu Publius čas na rozmyslenie. No Teodor, rozhodnutý nezrieknuť sa viery, využil tento čas na modlitbu, v ktorej prosil o milosť, aby vo svojom odhodlaní vydržal do konca. Pripomínal si, že Boh je všadeprítomný, všetko vidí a všetko vie, a to sa mu stalo prostriedkom posily vo vytrvalosti. Pri druhom výsluchu sa sudcovia snažili získať ho na svoju stranu ľstivými ponukami. Núkali mu hodnosť kňaza pri chráme ich bohov. No on s odporom odmietol ich ponuku dodajúc, že medzi pohanmi najhoršími ľuďmi sú ich kňazi. Tak ho začali mučiť.
Najprv ho zavesili a bili palicami, potom mu železnými hákmi trhali telo. Spokojne, bez náreku s sĺz, vydržal Teodor tieto muky. Jeho oko sa s nádejou pozeralo na nebo a jeho ústa neprestajne opakovali slová žalmu: „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť.“ Ledva živý bol odvedený do temnice, kde ho nasledujúcu noc Pán potešil anjelom. Aj tretíkrát ho predviedli pred sudcov a on s odvahou vyznával svoju vieru. Odsúdili ho preto na smrť. Rozložili veľký oheň a hodili ho do neho. A tak v roku 306 zakončil svoj pozemský život. Veriacim sa podarilo z ohňa vyrvať niekoľko kostí a lebku a pochovať ich. Kosti sú teraz v meste Brindiz a lebka v Haete v Taliansku.
Teodor neprestal byť ani po smrti vrúcnym orodovníkom kresťanov. V roku 362 cisár Julián odpadol od Kristovej viery. Vediac, ako prísne držia kresťania veľký pôst, premýšľal, ako by ich mohol hneď v prvý týždeň poškvrniť. Zavolal preto správcu mesta Konštantínopol a rozkázal mu, aby všetky potraviny vystavené na predaj odložil a na ich miesto potajomky položil iné, zmiešané s krvou pohanských obiet, aby sa kresťania, požívajúc tieto pokrmy poškvrnili. V tomto meste žil archijerej Eudokios. Pán Boh mu v zjavení poslal Teodora Tirona, ktorý mu povedal: „Čo najrýchlejšie pozbieraj Kristovo stádo a prikáž, aby nikto z kresťanov nekupoval žiaden z pokrmov, ktoré sú v meste na predaj, pretože sú náročky poškvrnené krvou pohanských obiet.“ Eudokios odvetil: „Z čoho budú žiť tí, čo doma nič nemajú, lebo sú navyknutí všetko si kupovať? Veď zahynú od hladu?“ Teodor odpovedal: „Nie, tým daj kolivu, čiže varenú pšenicu s medom, a tak ich zbavíš hladu aj hriechu.“ Keď sa prvý týždeň veľkého pôstu šťastlivo končil, kresťania v tú sobotu so vzdávaním vďaky slávili Teodorovu pamiatku. Odvtedy až doteraz si pripomíname tento zázrak – aby sa nezabudlo na také veľké dobrodenie, v prvú sobotu veľkého pôstu ctíme a chválime veľkého Teodora kolivou.
Zdroj: furca.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
