Náš prepodobná otec Gerasim od Jordána – 4. marec
Prepodobný Gerasim
Gerasim sa narodil okolo roku 400 v Lýcii, teda v južnej časti Malej Ázie. Ako mladý muž odišiel do hlbín egyptskej púšte, aby tam zápasil o kresťanskú dokonalosť. Potom sa vrátil domov a krátko pred rokom 450 odišiel do Palestíny, kde sa usadil ako mních na púšti blízko Jordánu, asi 7 kilometrov od Jeruzalema.
V roku 451 sa konal Chalcedónsky snem, teda štvrtý ekumenický koncil, na ktorom bolo vyhlásené učenie o tom, že v Ježišovi Kristovi sú dve prirodzenosti – božská a ľudská. Nie všetci ale poslušne prijali túto cirkevnú náuku a naďalej hlásali bludné učenie o jednej prirodzenosti v Kristovi (takzvaný monofyzitizmus). Istému mníchovi Teodózovi, ktorý prišiel do Palestíny, sa podarilo získať na svoju stranu nielen mnoho jednoduchých ľudí, ale aj cisárovnú Eudokiu. S jej pomocou zosadil z jeruzalemskej katedry patriarchu Juveliána a sám sa vyhlásil za jej biskupa. Gerasim vždy víťazil nad neviditeľným nepriateľom, no teraz sa nechal oklamať od viditeľného protivníka a na krátku chvíľu sa stal zástancom falošnej náuky. Neskôr sa však stretol s Eutymiom Veľkým, pod jeho vplyvom sa vrátil k pravej viere a konal pokánie. Ako teda vidíme, ani životy svätých nie sú celkom bez chýb a omylov, no po nich vždy nasleduje náprava. Napokon patriarcha Juvelián znova zaujal svoju biskupskú katedru a aj cisárovná uznala svoje poblúdenie.
K otcovi Gerasimovi prichádzalo veľké množstvo mužov túžiacich po mníšskom živote. Zhromaždilo sa ich asi 70. On ich prijímal, dával im pustovnícke príbytky a stanovil im nasledujúcu pôstnu disciplínu: päť dní mal tráviť každý osamote v mlčaní a práci. Každý jedol iba trocha suchého chleba a korienky, pil výlučne vodu. Na sobotu a nedeľu však všetci prichádzali do monastiera, zhromažďovali sa v chráme na svätú liturgiu, prijímali prečisté Kristovo telo i krv a požívali na Božiu slávu varené jedlo i trocha vína. Mnísi nevlastnili nič okrem jedného odevu, ktorý mali na sebe a jednej rohože na spanie. Všetci mali jedno srdce i jednu dušu a nik nehovoril, že niečo je jeho, ale všetko mali spoločné (Sk 4, 32). Sám otec Gerasim zachovával pôsty tak prísne, že počas Štyridsiatnice nejedol okrem Kristovho tela vôbec nič.
Keď raz otec Gerasim kráčal po púšti, cestu mu skrížil lev; neublížil mu, no krotko naňho hľadel a ukazoval mu nohu. Otec Gerasim k nemu pristúpil, vytiahol z nej šíp, vytlačil vytekajúci hnis a ošetril ranu. Od tej chvíle lev nikdy neopustil starca a všade chodil za ním, takže všetci sa tomu čudovali. Starec ho dokonca poveril strážením somárika, ktorý bratom nosil vodu z Jordána.
Starec Gerasim zosnul pokojne v roku 475. V tej chvíli jeho lev odmietol prijímať akúkoľvek potravu a začal žalostne nariekať. Čím viac ho bratia upokojovali a čím viac sa mu prihovárali, tým viac nariekal a ručal. Napokon si ľahol na Gerasimov hrob a dovtedy búchal hlavou o zem, kým nezahynul. Tak sám Boh prostredníctvom divého zvieraťa oslávil starca Gerasima počas života i po smrti a ukázal ľuďom, aké poslušné boli zvieratá Adamovi, kým sa nedopustil hriechu.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
