Svätí mučeníci Terencius, Pompejus a spoločníci – 10. apríl
Mučeník Terencius a spoločníci
Trpeli v časoch cisára Décia. Podľa cisárovho rozkazu nariadil správca Afriky Fortunianus, aby všetci priniesli obete modlám. Preto správca ukázal všetky mučiace nástroje so slovami, že každý, kto sa vzoprie, pocíti ich účinok.
Dopočujúc sa o týchto vyhrážkach, mnohí odpadli od viery. Ale 40 mučeníkov zostalo neochvejných. Pripomínali si navzájom slová Pána: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nedokážu; skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo poslať do pekla.“ (Mt 10, 28). Svätý Terencius posilňoval svojich priateľov aj slovami: „Chráňme sa, bratia, aby sme sa nezriekli nášho Krista, aby sa ani on nás nezriekol pred nebeským Otcom a svätými anjelmi!“ Správca žasol nad ich odvahou a pýtal sa, ako môžu rozumní ľudia vyznávať za Boha toho, ktorého Židia ukrižovali ako zločinca.
Terencius odpovedala, že ich viera spočíva v Spasiteľovi, ktorý dobrovoľne podstúpil smrť na kríži a vstal z mŕtvych, a že sú odhodlaní nezavrhovať úctu, ktorá prináleží Stvoriteľovi, aby vzdali hold démonom. Správca videl, že Terencius svojím príkladom inšpiruje ostatných, a preto ho prikázal izolovať vo väzení spolu s jeho tromi najbližšími spoločníkmi – Afrikanom, Maximom a Pompejom. Spomínaných štyroch hodili do temnice s ťažkými okovami na krku, rukách a na nohách. No Boží anjel sa zjavil v temnici, dotkol sa okov, a tie spadli. Potom im prestrel bohatú hostinu a oni sa najedli.
Zvyšní 36-ti boli pálení železom, bičovaní a rezaní, potom im do rán liali ocot a sypali soľ. Napriek týmto mukám všetci dostali od Krista silu statočne trpieť. Keď sa na ich modlitby zrútil pohanský chrám, správca sa rozzúril a vzal troch z nich – Zenóna, Alexandra a Teodora, a nariadil, aby ich bili tŕnistými a zúbkovanými prútmi a tiež volskou kožou, až kým sa vojaci nevyčerpali. Bili ich tak, že im odhalili vnútornosti. Potom ich prebodli horiacimi ražňami a na rany im nanášali ocot a soľ, a potierali ich materiálom z hrubých vlasov. Nakoniec boli sťatí a dostali nestarnúce koruny mučeníctva.
Znova bol predvedený Terencius a jeho spoločníci. Správca nariadil čarodejníkom, aby priniesli čo najviac jedovatých zmijí a škorpiónov a aby ich zatvorili do jednej miestnosti s mučeníkmi. Ale hady sa Božích služobníkov ani nedotkli, ale všetky sa zbehli do kopy v jednom rohu a tam ležali tri dni. Keď bola na tretí deň temnica otvorená, hady sa vrhli na veštcov a pohrýzli ich. Správca nakoniec vyriekol nad štyrmi mučeníkmi trest smrti. Keď ich viedli na sťatie, radostne spievali žalmy a chválili Boha, ktorý ich učinil hodnými mučeníckej smrti. Dôstojne trpeli v roku 250. Za čias byzantského cisára Teodóza preniesli okolo roku 826 ich pozostatky do Konštantínopolu.
(A keďže mená svätých sú zapísané v knihe života, Tradícia nám zanecháva mená tých, ktorí čakajú na vzkriesenie: Anaxarchos, Anaximenes, Aristides, Chronios, Demaratos, Demokles, Demostenes, Dionýzios, Eliáš, Epaminondas, Eteokles, Hefaistion, Herkules, Homér, Izaiáš, Isokrates, Lukáš, Miltiades, Mnesarchos, Parmenion, Pelopidas, Perikles, Filopimén, Fokion, Pindaros, Polybios, Polynikos, Prométeus, Sokratés, Sofokles, Temistokles, Teofrastos, Tezeus, Tomáš, Timotej, Títus a Xenofón.)
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: casoslov.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
