Svätí mučeníci Manuel, Sabel a Izmael; Náš prepodobný otec Hypatios, igumen Rufínovho kláštora – 17. jún

Mučeníci Manuel, Sabel a Izmael

Traja mučeníci boli rodnými bratmi, Peržanmi, od otca pohana a matky kresťanky, pokrstení a vychovaní v kresťanskom duchu. Keď dosiahli dospelosť, nastúpili na vojenskú službu. Ako kresťania boli vysokými hodnostármi u kráľa Alamundara. Boli poslaní k cisárovi Juliánovi Odpadlíkovi ako mieroví vyslanci, aby viedli dohovory a utvrdili mier medzi Perzskou a Grécko-rímskou ríšou.

Vtedy cisár Julián pripravil ohavnú slávnosť modlám v Chalcedóne. Na nej so svojimi veľmožmi prinášal obete modlám. Perzskí vyslanci sa tejto oslavy nezúčastnili. Cisár ich zavolal a nariadil im, aby sa slávnosti zúčastnili a priniesli obeť bohom, lebo ináč mier medzi oboma krajinami nebude upevnený. Povedali mu však, že sú len cudzí poddaní, že prišli ako vyslanci perzského kráľa kvôli nastoleniu mieru medzi dvomi krajinami a kvôli ničomu inému; že sú kresťania a považujú za nedôstojné klaňať sa mŕtvym modlám a prinášať im obete.

Cisár sa rozhneval a uvrhol ich do temnice. Na druhý deň ich znova predviedol a začal sa s nimi hádať o viere, ale svätí bratia boli neoblomní a neochvejní. Preto ich nahých priviazali k stromu, ku ktorému im pribili ruky a nohy. Neskôr im do hláv vrazili železné hroty a pod nechty na rukách a nohách im zatĺkali ostré triesky. Bili ich a driapali železnými štetcami. Počas celého mučenia sa oni modlili k Bohu s vďakou: „Ó, sladký Ježiš, tieto muky sú pre nás sladké kvôli Tvojej láske!“ Tak sa im zjavil  Boží anjel, utešil ich a odňal od nich všetky bolesti.

Napriek všetkým medzinárodným zvyklostiam vydal nakoniec zlý cisár Julián rozsudok, aby boli títo traja bratia sťatí mečom. Keď ich sťali, Julián prikázal spáliť ich telá. No vtom nastalo veľké zemetrasenie, zem sa rozpraskla a pohltila telá svätých mučeníkov, aby ich pohania nemohli na príkaz cisára spáliť. Po dvoch dňoch vrúcnych modlitieb kresťanov, zem vrátila telá svätých bratov, z ktorých vychádzala sladká vôňa. Mnohí pohania, ktorí boli svedkami tohto zázraku, uverili v Krista a dali sa pokrstiť. Bolo to v roku 362. Odvtedy sa nad ich ostatkami diali zázraky.

Len čo sa perzský kráľ dopočul ako Julián neľudsky vydal na smrť jeho delegátov, pripravil proti nemu armádu. A Julián tiahol proti Perzskému kráľovstvu presvedčený o svojom víťazstve. Ale boli rozdrvení do nohy a on sám s hanbou zahynul. O tridsať rokov neskôr zbožný cisár Teodózius Veľký postavil v Konštantínopole chrám na počesť svätých mučeníkov a svätý Germanos, konštantínopolský patriarcha, napísal kánon na pamiatku a chválu svätých bratov.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Prepodobný otec Hypatios

Tento svätec žil za vlády Honória a Arkádia v štvrtom a piatom storočí. Narodil sa vo Frýgii, mal prísneho otca, ktorý ho bil. Keď mal 18 rokov, opustil rodičov a odišiel do monastiera, kde sa stal mníchom, a jeho cnosti ho urobili cteným a váženým, pretože nikdy nepil víno.

Raz bojoval s démonom smilstva a osem dní preto nejedol a nepil. Keď sa o tom dozvedel predstavený kláštora, dal mu vlastnými rukami pohár vína a chlieb, aby po večierni pred všetkými bratmi jedol a pil. Keď sa najedol a napil, bol oslobodený od boja, za čo ďakoval Bohu, ako aj svojmu predstavenému. Poslušnosť ho oslobodila od démona. Keď uplynulo mnoho rokov, odišiel s povolením a radou predstaveného do mesta, aby pomohol bratovi, ktorý upadol do pokušenia. Keď ho našiel, pomohol aj svojmu otcovi.

Potom sa pripojil k dvom bratom a prišiel do Chalcedónu a odišiel do Rufínovho kláštora, ktorý bol už neobývaný. V minulosti totiž mních Rufínus postavil kláštor, obýval ho s mníchmi z kláštora v Egypte a slúžil Bohu. Keď Rufínus zomrel a bol pochovaný v kláštore, mnísi sa rozišli a každý odišiel do svojej vlasti. Kláštor tak zostal opustený do takej miery, že bol plný tŕnia a buriny. Navyše doň vstúpili zlí duchovia a usídlili sa v ňom. Svätec svojimi modlitbami vyhnal démonov, ktorí v ňom prebývali a spolu so svojimi spolubratmi obnovil jeho starobylú krásu a nádheru. Preto tam zostal so svojím bratstvom. Niektorí pracovali na výrobe látok z kozej srsti, iní plietli košíky a ďalší pracovali v záhrade.

Keď uplynul nejaký čas, svätec odišiel do Trácie, do svojho starého kláštora. Mnísi z obnoveného Rufínovho kláštora tam šli a žiadali, aby sa Hypatios stal ich igumenom, a tak ho prijali späť. Keďže svätec podstúpil mnoho bojov a asketických zápasov, čím zažiarili jeho čnosti, mnohí sa ho snažili napodobniť, a tak tam išli a stali sa mníchmi. V krátkom čase sa ich počet zvýšil na 30 a napredovali v čnostiach.

Hypatios dostal od Boha aj dar zázrakov. Uzdravoval slepých, chromých i chradnúcich. Uzdravil mnohé ženy s krvotokom, ako aj bezdetným vyprosil potomstvo. Mnohých posadnutých dokonca oslobodil od démonov. Svätec často svojimi modlitbami rozmnožoval vodu, pšenicu a strukoviny v čase núdze a vyháňal každú inú formu choroby nielen z ľudí, ale aj z nerozumných zvierat. Jedlom tohto svätca boli strukoviny, zelenina a trochu chleba, ktoré jedol okolo deviatej hodiny. V starobe pil aj trochu vína.

Svätec bol cnostný tak v praktickom živote, ako aj v duchovnom poznaní. Po tom, čo 40 rokov pásol Kristovo stádo, ako aj po tom, čo vopred vyprevadil k Pánovi 80 mníchov, odišiel k nemu, aby prijal odmenu za svoju prácu.

Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.

Zdroj: johnsanidopoulos.com