Náš prepodobný otec Anton Kyjevsko-pečerský, Štyridsiati piati svätí mučeníci z arménskeho Nikopola, Svätí bratia a mučeníci František, Mútus, Rafael a spoločníci, ktorí boli zabití v Damasku – 10. júl
Prepodobný Anton
Narodil sa v mestečku Ľubiča na Ukrajine a pri krste dostal meno Antip. Jeho rodičia boli praví kresťania. Rodičmi vychovaný v Božej bázni od mladosti cítil vo svojom srdci povolanie k samote a lásku k mníšskemu životu. Toto bolo dôvodom, že sa rozhodol odísť do Grécka na Horu Atos, neďaleko od mesta Solún.
Keď Antip prišiel na Atos, začal navštevoval tamojšie monastiere. A len čo videl život rovný anjelskému u ich obyvateľov, zahorel ešte väčšou láskou k podobnému životu. V jednom z tamojších monastierov prosil predstaveného, aby ho prijal za mnícha. Predstavený ho prijal a dal mu meno Anton. On si pre seba vybral pustovnícky život. Po nejakom čase tak rozmnožil čnosti, že mu predstavený povedal: „Anton, vráť sa na Kyjevskú Rus a požehnanie Hory Atos bude s tebou, pretože majú od teba vyjsť mnohí mnísi.“
Keď sa Anton vrátil ako mních z hory Atos do Kyjeva, hľadal tu pre seba prístrešie a s tým cieľom obchádzal všetky monastiere, no v žiadnom z nich sa mu nezapáčilo žiť. Preto začal chodiť po horách a dolinách. Tak prišiel na vŕšok, kde už bola malá, dve siahy zaberajúca jaskynka. Anton sa v nej ubytoval a začal ju rozkopávať. Deň a noc zotrvával v neúnavných námahách, pôstoch a modlitbách. Bolo to v roku 1051.
Sláva o duchovných námahách a o mníšskych skutkoch Antona sa začala šíriť v národe a preto sa k nemu hrnuli ľudia. Dokonca aj istý veľmož, vidiac život mníchov zhromaždených okolo svätého Antona, zanechal svoj šľachtický pôvod a bohatstvo, a stal sa mníchom menom Varlaám. Počet mníchov dosiahol dvanásť. Všetci žili v jaskyni a vykopali si v nej kélie a cerkev. Ich pokrmom boli iba chlieb a voda. V sobotu a nedeľu jedli aj šošovicu, no časom sa im minula a jedli iba varenú jarinu.
Prepodobný Anton neskôr určil za igumena Varlaáma a sám odišiel do samoty, kde si vykopal jaskyňu. Na prosby Presvätej Bohorodičky Pán Boh ešte viac zväčšil počet mníchov. Bratia sa teda rozhodli postaviť nad jaskyňou monastier. Odišli k Antonovi a povedali mu: „Čestný otče, počet bratov sa zväčšuje, preto by sme si chceli postaviť monastier.“ Svätec sa tomu potešil a poslal jedného z bratov ku veľkokniežaťu Izjaslavovi, ktorý daroval mníchom celú horu nad jaskyňou. Igumen a bratia založili veľkú cerkev a monastier. V ňom narobili množstvo kélií a dokončili cerkev. Odteraz začal existovať monastier, ktorý bol nazvaný Pečerský podľa slova peščera, čo značí jaskyňa, v ktorej predtým žili jeho mnísi.
Nevieme ako dlho žil v samote, no zakončiť život mu Pán Boh daroval v Kyjevskej jaskyni, v ktorej ležia jeho pozostatky. Skončiac svoj bohumilý život na zemi, odišiel do večného života v Pánovi v roku 1078 namáhajúc sa v jaskyniach 56 rokov a dožijúc sa 90 rokov.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Svätí nikapolskí mučeníci
V časoch zlého cisára Licínia, ktorý vládol nad východnou časťou Byzantskej ríše, bolo veľké prenasledovanie kresťanov – vydal edikt o usmrtení každého kresťana, ktorý sa nechcel vrátiť k pohanstvu. Keď sa v Nikopolise Arménskom začalo prenasledovanie, viac ako štyridsať veriacich sa rozhodlo dobrovoľne predstúpiť pred svojich prenasledovateľov, otvorene vyznať svoju vieru v Božieho Syna a prijať mučenícku smrť. Na čele svätých vyznávačov stáli Leontios, Mauricios, Daniel, Antonius a Alexander, ktorí sa vyznačovali cnostným životom.
Keď prišli k cisárskemu správcovi Lyciovi, ten žasol nad ich priamosťou a odvahou, a nad tým, že sa dobrovoľne odsúdili na mučenie a smrť. Snažil sa ich presvedčiť, aby sa zriekli Krista a obetovali pohanským bohom, ale svätci zostali neoblomní. Preto sa ich opýtal: „A kde je váš Kristus? Vari nebol ukrižovaný a nezomrel?“ Nato mu sv. Leontios odpovedal: „Ak vieš, že náš Kristus zomrel, vedz, že aj vstal z mŕtvych a vzniesol sa na nebo.“
Vyvrátili všetky argumenty správcu a poukázali mu na všetku falošnosť viery v ohavných pohanských bohov, ktorá vedie tých, čo ich uctievajú do záhuby. Po dlhej diskusii o viere ich Lycius dal zbičovať a uvrhol do temnice, kde im nedávali jesť ani piť. Nejaká šľachetná kresťanka Vlasiana im nosila vodu a dávala im ju cez okno väznice.
Vo väzení sa svätí radovali a spievali Dávidove žalmy. Svätý Leontios inšpiroval a povzbudzoval bratov, pripravoval ich na prijatie nových múk z lásky ku Kristovi a rozprával im o statočnosti všetkých tých, ktorí predtým trpeli pre Krista. Ráno, po opakovanom odmietnutí priniesť obetu modlám, boli svätí opäť vydaní na mučenie. Svätý Leontios, ktorý videl intenzívne utrpenie mučeníkov sa obával, že niektorí z nich ochabnú a stratia vieru. Preto sa modlil k Bohu, aby sa to pre všetkých rýchlo skončilo.
Keď svätí mučeníci o polnoci spievali žalmy, zrazu sa im zjavil Pánov anjel a väzenie zažiarilo svetlom. Anjel oznámil mučeníkom, že ich zápas sa blíži ku koncu a ich mená sú už zapísané v Knihe života. Dvaja z väzenských dozorcov, Meneus a Virilad, videli, čo sa deje, a uverili v Krista, čím sa ich celkový počet zvýšil na 45. Nasledujúce ráno sa správca rozhodol, že Kristových mučeníkov usmrtí.
Na súde prišli k správcovi okrem vopred odsúdených kresťanov aj obaja obrátení žalárnici. Sudca ich všetkých odsúdil na smrť a to tak, že im boli najprv sekerou odseknuté ruky a nohy a potom boli hodení do ohňa. Kosti, ktoré ostali následne hodili do rieky. Hoci nemali končatiny, ich duše vzlietli k svojmu Pánovi do večného života. Čestne trpeli a stali sa dedičmi kráľovstva v roku 319. Neskôr, keď bola Kristovej cirkvi darovaná sloboda, bol na tom mieste postavený chrám v mene svätých štyridsiatich piatich mučeníkov.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Svätí damaskí mučeníci
Udalosť umučenia 11-tich svätcov sa odohráva v kontexte prenasledovania kresťanov moslimami, ktoré sa v jari roku 1860 rozšírilo z Libanonu do Sýrie. Šlo o ôsmich františkánov – Emanuel, Carmelo, Engelbert, Nikanor, Mikuláš, Peter, František, Ján a o troch bratov-laikov – František, Mútus (Abdel Mooti) a Rafael Massabkiovci.
Rehoľní bratia františkáni pochádzali zo Španielska, okrem Engelberta, ktorý bol Rakúšan. Všetci konali v Damasku plodný apoštolát a pripravenosť pre mučeníctvo patrila medzi povahové črty ich spirituality. Traja bratia-laici pochádzali zo vznešenej kresťanskej rodiny v Damasku a boli známi zbožnosťou, štedrosťou a kresťanskými hodnotami. Mali ešte ďalšieho brata Abdullaha, ktorý sa stal kňazom a dve sestry Mariam a Martu. František Massabki bol obchodníkom s hodvábom a obľúbený pre svoju štedrosť a zbožnosť. So svojou manželkou mali osem detí, ktorým dávali príklad dobročinnosti voči chudobným a núdznym. Žil späto s františkánskou komunitou, pre ktorých pôsobil ako prokurátor. Mútus žil so svojou manželkou a piatimi deťmi v spoločnej domácnosti s Františkom, denne chodil do monastiera kvôli modlitbe a vyučovaniu v chlapčenskej škole. Rafael bol najmladším z trojice bratov, slobodný. Rád slúžil františkánskej komunite a svojim rodným bratom. Bol mimoriadne oddaný presvätej Bohorodičke a v monastieri zotrvával dlho na modlitbách.
9. júl 1860 však znamenal pre Damask mnoho utrpenia, keď fanatický dav vtrhol do husto obývanej kresťanskej štvrte, kde bývalo viac ako 3800 rodín, uzavrel všetky únikové cesty a začal s najrôznejšími formami násilností. Mnoho maronitských rodín sa uchýlilo do františkánskeho monastiera spolu s bratmi Massabkiovcami a predstaveným monastiera, otcom Emanuelom. Otec Emanuel uzavrel monastier a zvolal všetkých do cerkvi, kde sa modlili, spovedali a pristúpili k svätému prijímaniu. Kým sa všetci uchýlili na strechu, František Massabki zostal kľačať pred ikonou presvätej Bohorodičky.
No istý zradca prezradil násilníkom, kde sa nachádza tajná brána. O chvíľu bol chrám napadnutý moslimami a predstavený zajatý. Pohrozili mu smrťou, ak hneď nekonvertuje na islam. On odmietol, ba navyše povedal útočníkom, že ich dovedie k pokladu. Prešiel teda k oltáru, kde zapálil sviece a zo svätostánku vybral Eucharistiu. Následne ho pri oltári rozsekali na kusy a barbarsky zabili zvyšok jeho rehoľnej komunity. Všetci si mohli zachrániť pozemský život konverziou na islam, oni však mali pohľad uprený na nebeský život.
Útočníci si potom všimli Františka, ako kľačí pri modlitbe a povedali mu, že ich poslal šejk, aby ho spolu s rodinou zachránil pred smrťou pod podmienkou, že sa zriekne svojej viery a konvertuje. On im odpovedal: „My sa nebojíme toho, kto zabije telo. V nebi je pre nás pripravená koruna. Máme svoje duše a nechceme ich stratiť. Šejk Abdulláh mi môže vziať peniaze, môže mi vziať aj život, ale moju vieru ma nikto nemôže prinútiť zaprieť. Som maronitský kresťan a vo viere v Krista zomriem.“ František bol potom zabitý. Útočníci potom konfrontovali ďalšieho brata na nádvorí monastiera a tiež ho požiadali, aby sa zriekol svojej viery, aby unikol smrti. Mútus odmietol a prijal veniec mučeníctva. Tretí brat, Rafael, dostal rovnakú ponuku, ale tiež ju odmietol a bol umučený. Počas týchto masakrov, ktoré trvali deväť dní zosnulo pre vieru asi 20-tisíc kresťanov.
Telá mučeníkov, ktoré boli nájdené niekoľko dní po masakre, boli pochované v spoločnom hrobe, ktorý sa po šiestich rokoch stal miestom úcty. Proces blahorečenia bol spočiatku zameraný na 8-mich rehoľníkov. No neskôr dal miestny arcibiskup pápežovi do pozornosti mená dvoch bratov, Františka a Múta. Po skúmaní svedectiev sa zistilo, že šlo v skutočnosti o troch bratov a tak sa otvoril proces blahorečenia aj posledného z bratov, Rafaela. Pápež Pius XI. ich v roku 1926 vyhlásil za blahoslavených. Keďže úcta k 11-tim mučeníkom narastala a pribúdali zvesti o milostiach obdržaných na príhovor týchto mučeníkov, proces bol zavŕšený pápežom Františkom, ktorý ich 20. októbra 2024 vyhlásil za svätých, aby celý svet mohol prosiť o ich príhovor.
Zdroj: furca.sk
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: catholicnewsagency.com
Zdroj: olol.org.au
Zdroj: familyofsaintsharbel.org
Zdroj: vaticannews.va
Zdroj: causesanti.va
