Svätá všechválna mučenica Eufémia, Odchod do večnosti blaženej Oľgy, kyjevskej kňažnej, pri svätom krste nazvanej Helena, Svätý Benedikt z Nursie – 11. júl
Mučenica Eufémia
Túto svätú oslavujeme okrem dneška aj 16. septembra, ktorý je dátumom jej mučeníctva. Dnes sa však pripomína divotvorstvo jej svätých ostatkov, ktoré sa prejavilo počas Štvrtého všeobecného snemu v Chalcedóne, na ktorom sa zišlo 630 biskupov. Tento Snem bol zvolaný v roku 451. Podnetom k jeho zvolaniu bola heréza patriarchu Dioskora a mnícha Eutycha, ktorí rozširovali lživé učenie, že v Kristovi neboli dve prirodzenosti, božská a ľudská, ale len jedna, teda iba božská. Na sneme najväčšiu úlohu zohral konštantínopolský patriarcha Anatolius, jeruzalemský patriarcha Juvenal a traja legáti pápeža Leva Veľkého.
Keďže sa v dohadovaniach a dôkazoch na sneme na oboch stranách nepodarilo dôjsť k žiadnemu záväznému riešeniu, patriarcha Anatolius povedal, aby snem predložil rozhodnutie cirkevného sporu Svätému Duchu prostredníctvom jeho nepochybnej nositeľky svätej Eufémie. A tak navrhol, aby katolíci aj heretici napísali svoje vyznanie viery a položili ho do rakvy s ostatkami sv. Eufémie. S týmto všetci súhlasili. Boli teda napísané dve vyznania viery a položené na hruď veľkomučeníčky. Truhla bola zatvorená, zapečatená cisárskou pečaťou a ešte k tomu k nej bola postavená vojenská stráž.
Potom všetci strávili tri dni v prísnom pôste a modlitbe. Keď na štvrtý deň patriarcha a cisár v prítomnosti synodálnych otcov truhlu otvorili, uvideli ohromnú vec – katolícke vyznanie viery v pravej ruke svätej a heretické pod jej nohami. Svätá Eufémia hneď ako živá zdvihla ruku a podala zvitok patriarchovi. Po tomto zázraku mnohí heretici prijali katolícke vyznanie, zatiaľ čo tí, ktorí zostali tvrdohlaví v heréze, boli odsúdení snemom a exkomunikovaní. Takto sa spor s Božou pomocou vyriešil v prospech Katolíckej viery.
Po vpáde Peržanov v siedmom storočí boli ostatky svätej Eufémie prenesené z Chalcedónu do Konštantínopola, do chrámu, ktorý jej bol zasvätený. Neskôr ikonoborecký cisár Lev Isaurský nariadil, aby boli jej ostatky hodené do mora. Relikviár z mora však zachránili bratia Sergios a Sergonos, ktorí vlastnili loď a odovzdali ho miestnemu biskupovi. Svätý biskup nariadil, aby boli relikvie uchovávané v tajnosti, pod kryptou, keďže ikonoborecká heréza naďalej zúrila. Nad relikviami bol postavený malý chrám a nad relikviár bola umiestnená tabuľa s nápisom, ktorý uvádzal, čie relikvie v ňom spočívajú. Keď bola heréza definitívne odsúdená na Siedmom všeobecnom sneme za čias cisárovnej Ireny, relikvie svätej veľkomučeníčky Eufémie boli opäť slávnostne prenesené do Konštantínopola na svoje pôvodné miesto. Z týchto ostatkov čas od času vytekala krv, ktorá pomáhala chorým a nemohúcim.
Kyjevská kňažná Oľga
Sv. Oľga (iným menom Helga) sa narodila okolo roku 890 v severozápadnej časti Ruska. Vydala sa za princa Igora I. z Kyjeva. Bola krutou vládkyňou. Keď jej muža v roku 945 zavraždili, jeho vrahov dala hodiť do vriacej vody a nechala ich zomrieť. Tiež dala zavraždiť stovky ich kumpánov. Niektorí z jej dvoranov boli kresťania a Oľga spoznala ich bezúhonný život. Začalo jej byť jasné, že pohanstvo nevedie k podobne cnostnému životu. Oboznámila sa s vierou v Krista a túžila po svätom krste.
V roku 957 nastalo v jej živote obrátenie. Prijala vieru a v Konštantínopole bola pokrstená. Dostala meno Helena. Jej krstným otcom bol byzantský cisár Konštantín VII. Jej činnosť bola horlivá. V Kyjeve dala postaviť chrámy svätého Mikuláša a svätej Sofie, ako aj iné chrámy v ďalších mestách. Oľga pomáhala svojmu synovi Svjatoslavovi v politických a vojnových záležitostiach. Tiež si priala, aby prijal svätý krst, ale jej syn to odmietol slovami: „Spoločnosť by sa mi vysmievala.“ Jeho matka však oponovala svojím názorom: „Ak sa necháš pokrstiť, ostatní urobia to isté.“ On však neveril, lebo jeho vojaci sa smiala všetkým pokrsteným. Oľga sa za neho modlila a konala zbožné skutky.
Tiež požiadala cisára Ota I., aby poslal do Kyjeva misionárov, čomu cisár vyhovel. Vyslal benediktínskeho mnícha Adalberta z Trevíru. Ten však neprišiel, lebo jeho sprievod pohania povraždili a on sám sa vrátil do Nemecka. Tak sa stalo, že otázka pokrstenia Ruska bola odložená.
V posledných rokoch svojho života sa tešila zo svojich vnukov, medzi nimi aj z neskoršieho svätca Vladimíra, ktorý uskutočnil to, čo sa jej nepodarilo – pokrstenie celého národa. V závere života, uprostred triumfu pohanstva, musela mať pri sebe tajne kňaza, aby nevyvolala nové nepokoje zo strany pohanov. Ale pred smrťou si kňažná želala, aby ju pochoval kresťanský kňaz a zakázala pohreb v pohanskom štýle pri svojom hrobe. Pochovali ju v Kyjeve, kde aj zomrela. Za jej vnuka Vladimíra boli jej pozostatky v neporušenom stave prenesené do chrámu v Kyjeve. Boh oslávil svätú bojovníčku za pravú vieru dokonca aj prostredníctvom zázrakov.
Dnešná svätá nesie titul „apoštolom rovná“. Kristova cirkev takto tituluje tých svätých, ktorých život a boj za evanjelium boli podobné životu a boju svätých apoštolov, ktorí po zoslaní Svätého Ducha odišli učiť všetky národy a krstili každého, kto uveril. Bohom naplnená Oľga šla, aby učila svoj národ. Vynaložila nadľudské námahy na evanjelizáciu ruského národa. Jej životopis uvádza: „Je ťažké opísať jej neúnavné úsilie o kresťanskú osvetu ľudu. Urobila všetko pre to, aby jej národ spoznal pravdu Kristovho evanjelia a počas tohto zápasu 11. júla 969 vydýchla naposledy.“
Svätý Benedikt z Nursie
Tak ako na kresťanskom východe považujeme svätého Antona Veľkého za zakladateľa pustovníckeho mníšskeho života a svätého Pachómia za zakladateľa mníchov žijúcich v komunite monastiera, tak za zakladateľa mníšstva na západe je považovaný práve sv. Benedikt z Nursie.
Narodil sa v Nursii v Taliansku okolo roku 480 v šľachtickej rodine. Nezachovalo sa však veľa historických písomností, čo sa týka jeho osoby. Na štúdiá bol poslaný do Ríma. Hlavným predmetom jeho štúdia bola rétorika – umenie presvedčiť hovoreným slovom. Vidiac však morálnu skazu a intelektuálny úpadok utiekol zo štúdii v Ríme s myšlienkou na mníšsky život. Vzdal sa svojho dedičstva a začal žiť v malej dedinke Subiaco v horách. Tam žil ako pustovník sprvoti pod vedením iného pustovníka menom Romanus.
V nasledujúcich rokoch založil dvanásť kláštorov v horách, kde mnísi žili v oddelených komunitách po dvanásť mníchov, v každej podľa počtu apoštolov. Neskôr však náhle opustil tieto kláštory, keď mu závistlivé útoky iného pustovníka zabránili pokračovať v duchovnom vedení týchto mníchov. Potom sa stal predstaveným neďalekého kláštora, odkiaľ odišiel s niekoľkými vernými žiakmi, pretože sa časť spoločenstva proti nemu vzbúrila a dokonca ho chceli otráviť jedom. Po mnohých ťažkostiach sa usadil v Monte Cassino, kde začali s výstavbou mohutného kláštora.
Krátko pred smrťou spísal mníške pravidlá do reguly. Tá sa potom stala základným kameňom európskej mníšskej tradície. Jeho mníšstvo pozostávalo z modlitby, práce a osobného štúdia Svätého písma. Štyri až šesť hodín denne sedeli bratia jeden vedľa druhého a čítali. Ak mali mnísi voľný čas, museli čítať žalmy. Časti Písma museli vedieť naspamäť. No zároveň ich Benedikt učil, že posvätné čítanie má byť štúdium lásky, nie rozumu, aby srdce a slová boli v súlade. Základnou úlohou mnícha podľa sv. Benedikta je hľadanie Boha a jednota s ním. Úlohou mníchov nie je vstúpenie do sveta, ale život v kláštore tak, aby svet do neho mohol prísť a takto sám nachádzať cesty Boha.
Zachovala sa príhoda z Benediktovho života, keď prišiel do kláštora žobrák, ktorý žiadal o trochu oleja. Správca odmietol, pretože sami ho už mali málo. Keby dal túto almužnu, neostalo by už nič pre kláštor. Benedikt sa nahneval na správcovu nedôveru v Boha. Kľakol si na kolená a modlil sa. Ako sa modlil, z nádoby na olej sa ozvalo zabublanie. Mnísi fascinovaní sledovali, ako Boh naplnil nádobu tak, že sa olej až prelieval vrchom, vyrazil veko a lial sa po zemi. Svätec odišiel ku Kristovi 21. marca 547 o 9. hodine ráno stojac v modlitbe pred Bohom.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: zivotopisysvatych.sk
Zdroj: catholica.cz
