Svätý veľkomučeník Prokop – 8. júl
Veľkomučeník Prokop
Prokop, alebo ináč Neaniáš, žil koncom 3 storočia. Jeho otec bol kresťan, no matka Teodózia bola pohanka. Onedlho po narodení syna ovdovela, a preto ho vychovala vo svojej falošnej viere. Ako dorástol, slúžil cisárovi, ktorý ho ustanovil za vojvodu mesta Alexandria v Egypte a prikazoval mu, aby prinútil kresťanov pokloniť sa falošným bohom a vzpierajúcich sa mučil.
Cestou okolo tretej hodiny v noci sa znenazdajky zatriasla zem a na nebi začalo hrmieť. Ešte sa nespamätal z prestrašenia, keď zbadal veľký, akoby krištáľový kríž a počul hlas: „Ja som Kristus ukrižovaný na kríži, Boží Syn. S pomocou znamenia, ktoré tu vidíš, porazíš svojich nepriateľov a môj pokoj bude s tebou.“
Z tohto zázračného rozhovoru zahorel Neaniáš nezvyčajnou láskou a horlivosťou ku Kristovi. Dal sa pokrstiť a prijal kresťanské meno Prokop. No jeho matka nemyslela na svoju vlastnú krv, odišla k cisárovi Diokleciánovi a obžalovala syna z kresťanstva. Ako bol Prokop predvedený pred cisára, nechcel priniesť obetu bohom. Vtedy ho zavesili za ruky a nohy, jeho telo trhali hákmi, že po kusoch odpadávalo, ostávali iba kosti až sa nepodobal človekovi.
Mnohí pohania plakali nad ním a ľutovali jeho mladosť a bláznovstvo. No on im mužne povedal: „Radšej plačte sami nad sebou, pretože iba tých treba ľutovať, pre ktorých je pripravený večný oheň.“ Pozdvihol oči k nebu a povedal: „Bože, posilni ma, aby bolo vyvýšené meno tvojej slávy.“ Keď mučitelia už nevládali, Prokopa sotva živého zamkli do väzenia. O polnoci uzrel samého Krista, ktorý ho posilnil a nechal mu znaky svojej prítomnosti: veľkú radosť v duši a nevýslovnú odvahu, a na tele úplné zdravie. V tej chvíli na ňom narástlo telo a nebolo na ňom jedinej rany.
Na druhý deň šiel Prokop do pohanského chrámu. Keď vyslovil Božie meno a urobil znak kríža, modli boli zničené. Vtedy pohania zvolali: „Bože kresťanov, zmiluj sa nad nami!“ Rozhnevaný vojvoda prikázal Prokopa odviesť do väzenia a na stráž postavil dve roty vojakov. No oni vidiac zázraky, dali sa pokrstiť. Keď sa na druhý deň vojvoda dozvedel, že dve roty vojakov uverili v Krista, prikázal ich postínať. Pod meče išli všetci veselo, akoby išli pod veniec, a prijali večnú odmenu v nebi.
Potom k Prokopovi, sediacemu vo väzení, prišlo dvanásť čestných žien, uverili v Ježiša a aj ich mučili. Na mučenie týchto žien sa pozerala aj matka sv. Prokopa, Teodózia. A keď videla trpezlivé a smelé vyznávanie Krista z ich úst, jej srdce sa zapálilo láskou k nemu a veľa nerozmýšľajúc priskočila k nim a všetkým vyjavila, že od teraz aj ona chce slúžiť iba Kristovi. Potom ju ukrutne bili po tvári, šľahali prútmi a jej telo trhali železnými hákmi. Následne ich všetky postínali.
Potom ešte niekoľkokrát mučili Prokopa. Tvár mu driapali železnými pazúrmi, na jeho rany prikladali rozpálené železá a sypali do nich soľ. Tiež postavili oltár, na ktorom rozložili veľký oheň, nad ktorý natiahli Prokopovu hlavu, no on iba plakal nad tvrdosťou vojvodovho srdca a vravel: „Viac sa bojím toho, že ma prestaneš mučiť, a tak by si ma zbavil večnej odmeny.“ Nakoniec ho sťali mečom, pričom sa modlil za obrátenie ľudu v meste.
Zdroj: furca.sk
