…jákože možáchu, jákože vmiščáchu
Sviatok Premenenia Pána je v byzantsko-slovanskej tradícii mimoriadne obľúbený, lebo nás posúva za hranice viditeľného a zmyslového. Dáva okúsiť to, čo nás ešte len čaká.
O Bohu vieme iba toľko, koľko nám on sám zjavil. Je to vždycky On, čo sa nám dáva poznať. No zjavuje sa nám len v takej miere, v akej sme schopní uchopiť neuchopiteľné a pochopiť nepochopiteľné. Túto skutočnosť nám približujú tak liturgické texty ako aj ikonografia sviatku Premenenia.
V tropári sviatku čítame, že Pán ukázal učeníkom svoju slávu iba – jákože možáchu, t.j. nakoľko to bolo v ich silách. Pán je predsa všetko stravujúci oheň. Ako je možné priložiť seno k ohňu bez toho, žeby nezhorelo? Na táborskej hore sa Pán zjavil v úžasnom svetle. On sám je totiž pravé Svetlo, čo osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet. Ale ako sa možno pozrieť do takého Svetla a pritom neoslepnúť? Peter na ikone padá na zem a rukami si zacláňa tvár pred svetlom, ktoré ho oslepuje, Ján a Jakub sa úplne odvracajú od svetla, lebo nemôžu zniesť jeho oslňujúcu žiaru. V tomto svetle táborskej hory ukázal Pán apoštolom aspoň na chvíľku slávu Kráľovstva, do ktorého sme pozvaní všetci. Výraz jákože možáchu nám pripomína, že Pána sme schopní uzrieť len do tej miery, nakoľko aj my sami sme čistí. Pripomeňme si Ježišove slová: „Blažení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“. A svätý Simeon Nový Teológ dodáva: „Boh je Svetlo a svoj jas odovzdáva tomu, kto sa s ním zjednocuje podľa miery jeho očistenia“.
Kondák sviatku nám zasa vraví, že Pánovi učeníci videli na Tábore jeho slávu v miere jákože vmiščáchu, čiže nakoľko to mohli pojať nie iba zmyslami, ale aj rozumom. Veď „kto pozná Pánovo zmýšľanie, alebo kto bol jeho radcom?“ (Rim 11,34). Svätý Gregor Nysský v komentári na Blaženstvá píše: „Tí, čo dýchajú vzduch, vdychujú toľko, koľko každý z nich môže prijať. Jeden viac, druhý menej, ale aj ten čo vdychuje veľa, neprijíma všetok vzduch“. Tak je to aj s poznaním Pána. Nie sme schopní poznať jeho podstatu a prirodzenosť. Ale dáva nám poznať silu a slávu, ktorá sa prejavuje v jeho konaní, avšak aj to do takej miery, v akej sme schopní tieto veci pojať. On sám vraví ústami Izaiáša: „Komu ma pripodobníte a prirovnáte a primeriate, aby sme si boli rovní?“ (Iz 46,5) a Kazateľ nás upozorňuje, ako hovoriť o Bohu: „Nehovor ústami bez uváženia! Ani myseľ nech sa ti neprenáhli predniesť slovo pred Bohom! Lebo Boh je vysoko na nebi a ty zasa na zemi“ (Kaz 5,1). Napriek našej zmyslovej i rozumovej obmedzenosti je možné, aby sme aj my mali skúsenosť táborskej hory. Veď či nespievame v závere liturgie: Videli sme pravé Svetlo, prijali sme nebeského Ducha? A to nie je len výtvor byzantskej poézie, ale slová vyjadrujúce reálny zážitok.
Marko Durlák
