Rátať naše dni
V priebehu ľudských dejín rozličné národy a kultúry počítali čas nerovnakým spôsobom. Pre niektorých sa rok začínal skôr, pre iných neskôr. Rôznorodosť merania času nie je prvoradá. Dôležité je, ako s časom nakladáme.
Ináč merali čas Egypťania a ináč Židia. V Ríme bol začiatkom roku mesiac marec. Neskôr, keď rímsky cisár Augustus zvíťazil nad Antóniom a Kleopatrou, ustanovil tzv. indikt, to jest obdobie pätnástich rokov, rozdelených na tri časti po päť rokov, kedy sa mali vyberať dane. Indikt sa začínal 1. septembra.
V prvej päťročnici sa zberali dane vo forme železa a medi na zhotovovanie zbraní a vojenskej výstroje, v druhom období sa vyberalo striebro na plat cisárskej armáde, v treťom období sa platilo zlatom určeným na pohanský kult a chrámy. Toto delenie a počítanie rokov pokračovalo aj v Konštantinopole a ostalo aj v byzantskej liturgickej tradícii. Preto býva v našich liturgických knihách 1. september označený ako začiatok počítania liturgického roka.
Riadime sa teda dvoma kalendármi. Občianskym, ktorý začína v januári a cirkevným, ktorý začíname v septembri. Podľa tradície práve v septembri začal Ježiš svoje verejné účinkovanie, preto sa 1. septembra na liturgii evanjelium o tejto udalosti. Pre nás je to pozvanie zamyslieť sa, ako vyzerá naše pôsobenie, náš život uprostred bratov a sestier. To je viac, než staré i nové spory v dejinách o tom, ktorý kalendár je lepší a správnejší. Kráľ Dávid v žalme prosí Pána: „Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ A dodáva: „hneď zrána nás naplň svojou milosťou“ (Ž 89, 12;14)
Mať múdrosť srdca a Božiu milosť po ruke, to je správne zaobchádzanie s časom, ktorý je veľkým Božím darom. Nám neprináleží snažiť sa pochopiť, čo je čas. Toto si uvedomil aj sv. Augustín, ktorý vo svojich Vyznaniach píše: „Vyznávam ti, Pane, že dosiaľ neviem, čo je to čas. Viem len to, že v čase hovorím a dlho už o čase hovorím. Viem, že meriam čas. Budúci čas však nemeriam, lebo ten ešte nie je. Prítomný čas nemeriam, lebo nemá trvania. Napokon nemeriam ani minulý čas, lebo ten už nie je. Čo teda meriam? Zapáľ mi svetlo, Pane, Bože a osvieť moje temnoty.“
To, čo nám prináleží, je vedieť dobre čas prežiť. Čas plynie a uniká nám ako piesok pomedzi prsty. „Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet“, pripomína v žalme Dávid. Avšak nebolo by správne ani rozumné povedať si: ak sú moje dni ako tráva, čože už len môžem urobiť? Nechám sa unášať časom ako vetrom. V reči na hore náš Pán vyriekol aj tieto slová: „Vy ste soľ zeme.“ Nie je treba veľa soli, aby jedlu dala chuť, nemusíme robiť prevratné skutky, aby sme dobre využili čas. To, čo robí naše skutky naozaj veľkými, je dobrý úmysel, ktorý ich sprevádza a láska s akou sa vykonávajú.
Marko Durlák
