Svätí mučeníci Probus, Tarach a Andronik; Náš prepodobný otec Kozma Jeruzalemčan, majumský biskup a tvorca kánonov; Náš otec, svätý Martin Milosrdný, tourský biskup; [Blažený Carlo Acutis, laik] – 12. október

Mučeníci Probus, Tarach a Andronik

Tarach bol pôvodom z Klaudiopolisu v Sýrii; Probus z pamfilskej Sidy a Andronik bol synom významného obyvateľa Efezu. Všetci traja boli spoločne mučení Numeriom Maximom v dobe cisára Diokleciána.

Tarach mal v čase mučenia 65 rokov a bol bývalým vojakom. Keď sa ho mučiteľ trikrát pýtal na meno, on trikrát odpovedal: kresťan. Nasledovala preto séria mučení: udierali ho kameňmi do tváre a krku, jeho ruky boli pálené ohňom, bol zavesený na kôl a dusený dymom, do nosných dierok mu vtlačili ocot zmiešaný s horčicou a soľou, pálili ho na hrudi, britvou mu odrezali uši a ešte ďalej ho trýznili.

Keď mučiteľ presviedčal Proba, aby sa zriekol Krista, sľubujúc mu česť od cisára a svoje priateľstvo, Probus odpovedal: „Ani cisárovu česť nechcem, ani tvoje priateľstvo si neželám.“ Probus bol bičovaný, pálený na bokoch a chrbte ohnivými železami, bol zavesený na drevený stĺp, boky mu roztrhali železnými pazúrmi a rany mu vypálili fakľami, do hrdla mu nasilu vtisli jedlo a víno, ktoré sa predtým obetovalo modlám. No on dal mučiteľovi najavo, že víťazstvo sa nedá dosiahnuť silou, ale len dobrovoľné odpadnutie od viery je pre kresťanov potupou a porážkou. Nakoniec mu odrezali jazyk a pery.

A keď sa mučiteľ Andronikovi vyhrážal ešte väčšími telesnými mučeniami, mladý Kristov mučeník odpovedal: „Moje telo je pred tebou, rob si s ním čo chceš.“

Po dlhotrvajúcich mučeniach na rôznych miestach boli títo traja mučeníci hodení do arény zverom. Pred nimi boli v tej istej aréne zvermi roztrhaní iní odsúdenci. No medveď pristúpil k Andronikovi a lízal mu rany, zatiaľ čo levica sa neškodne hrala s Tarachom. Vidiac tento div, mnohí ľudia uverili v Krista Boha a kričali na mučiteľa, no on besný od zlosti a divší ako zvery nariadil vojakom, aby vošli do arény a mečmi rozsekali Kristových vojakov na kusy.

Ich telá zostali pomiešané s telami ostatných odsúdených. Traja kresťania: Marcián, Félix a Verus, prítomní pri zavraždení sv. mučeníkov, prišli tej noci, aby vzali ich telá. Ale keďže boli telá pomiešané a noc bola veľmi tmavá, nevedeli si poradiť, ako by rozpoznali telá svätcov. Pomodlili sa preto k Bohu a odrazu sa nad telami svätcov objavili tri sviece. Tak ich zobrali a s úctou pochovali.

xxxxxxxxxxxxxxxxx

Blažený Carlo Acutis

Narodil sa v roku 1991 v Londýne rodičom Andrejovi a Antónii Salzanovej, a v tom istom roku sa celá rodina presťahovala do Talianska. Jeho rovesníci ho charakterizovali ako úplne normálneho chlapca, ktorý mal rovnaké záujmy ako všetci. Miloval štúdium a loptové hry. Bol veľmi spätý s úctou k presvätej Bohorodičke. Každý deň sa modlil ruženec. O Panne Márii hovoril ako o jedinej žene svojho života: „Láska, ktorú má Panna Máriu ku každému z nás, mi dáva veľkú nádej.“ Raz prosil v Pompejách za obrátenie istej panej. Tá sa vrátila k sviatostiam.

Ďalšou jeho črtou bola eucharistická úcta – pred každou sv. omšou sa modlil pred svätostánkom. Každý deň prijímal Ježišovu návštevu v eucharistickom chlebe a túto návštevu opätoval tým, že pomáhal chudobným, najmä tým, ktorí najviac potrebovali ľudskú pomoc bez rozdielu pleti a náboženstva, čoho dôkazom bola aj jeho dobrovoľnícka činnosť pre bezdomovcov a pomoc vo vývarovniach pre chudobných. Doma prosil, aby sa zvyšné jedlo dávalo do nádobiek – večer potom chodieval s rodičmi do ulíc Milána, aby týmto ľuďom doniesol prikrývky a teplé jedlo.

Peniazom dával to správne miesto v živote a vedelo ho zarmútiť, ak mu chceli rodičia kúpiť druhý pár topánok. Okrem toho mal zvyk dávať svoje týždňové vreckové chudobným v miestnej charitatívnej organizácii. Keď sa ránami chodil bicyklovať, zvykol sa zastaviť pri biednych ľuďoch, predovšetkým pri prisťahovalcoch patriacich k iným náboženstvám. Raz sa dokonca stalo, že istý cudzinec, maurícijský muž, prijal krst, lebo ako sa sám vyjadril, videl Carlovo svedectvo života, ktoré bolo mocnejšie ako ohlasovanie slovami.

Ďalšou jeho črtou bol záujem o počítače. Bol tak zanietený pre informatiku, že jeho priatelia i dospelí inžinieri ho považovali za génia. V úžase pozerali na to, ako rozumie tajomstvám, ktoré mali byť odhalené len tým, čo študovali informatiku. Ale hoci mal veľké znalosti, nestal sa pyšným, ale rozmnožil talent, ktorý dostal – realizoval rôzne projekty vo svete internetu na tému viery. Svedkom jeho vzťahu k Eucharistii bola výstava eucharistických zázrakov, ktorú pripravil a sprístupnil, a ktorá sa stretla s úspechom doma i v zahraničí. 

Sám hovorieval, že naším kompasom má byť Božie slovo, ku ktorému sa máme neustále vracať. Ale na to, aby sme dosiahli tak vysokú métu, akou je nebo, potrebujeme aj špeciálne prostriedky – sviatosti a modlitbu. Týždenne sa spovedal a urobil Eucharistiu centrom svojho života. Nazýval ju „diaľnicou do neba“. Vravel, že našou métou nemá byť koniec, ale večnosť. Večnosť je naša vlasť a už od počiatku sme v nebi očakávaní. Všetci sa rodia ako originály, ale mnohí zomierajú ako fotokópie.

Božie plány sú však vysoko nad našimi plánmi a jeho zmýšľanie prevyšuje naše zmýšľanie. V jeho mladom veku ho postihol typ leukémie, ktorý má tak rýchly priebeh, že pacient zomiera po niekoľkých dňoch od jej diagnostikovania. Tvárou v tvár utrpenia sa snažil situáciu zľahčovať, vravel: „Vždy sú ľudia, ktorí sa trápia viac.“ A zdravotným ošetrovateľom zvykol dodať: „Nebuďte moju mamu, je unavená a ešte viac by sa začala znepokojovať.“ Zosnul vo veku 15 rokov, 12. októbra 2006, obetujúc svoje utrpenie za pápeža, Cirkev a aby sa vyhol očistcu a šiel priamo do neba. „Za malé utrpenie dostane veľké šťastie, Boh ho podrobil skúške a videl, že je ho hoden. On sa už raduje v pokoji, on pevne dúfal v nesmrteľný život, zaskveje sa v deň súdu.“ (Múd 3, 3n). „Utrpenie prítomných čias  nemožno prirovnať k sláve, ktorá sa má na ňom zjaviť.“ (Rim 8, 18).

Jeho telesné ostatky sa nachádzajú v meste Assisi. Za blaženého bol vyhlásený 10. októbra 2020 v Assisi po tom, čo sa na jeho príhovor uzdravilo jedno brazílske dieťa, ktoré trpelo zriedkavou zdravotnou anomáliou. Pápež František ho v svojej exhortácii Christus Vivit vyzdvihol ako vzor pre mládež.

NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE

Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.

Zdroj: johnsanidopoulos.com

Zdroj: etsy.com

Zdroj: vaticannews.va

Zdroj: cittanuova.it

Zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zdroj: slovoplus.sk