Svätá prepodobná mučenica Anastázia Rímska; Náš prepodobný otec Abramios Zatvárateľ; Odchod do večnosti nášho prepodobného otca Abramia archimandritu, rostovského divotvorcu; [Blažená Chiara Luce Badanová, laička] – 29. október

učenica Anastázia

Za vlády rímskeho cisára Décia bol neďaleko Ríma na samote malý ženský monastier, kde v odriekaní žilo niekoľko cnostných sestier. V tomto monastieri bola panna Anastázia pôvodom z Ríma, ktorú, keď jej ako trojročnej zomreli rodičia, zobrala igumenka Sofia do monastiera a tu vychovala. Dokázala pritom zaštepiť do Anastázie každú cnosť, nábožnosť a lásku k mníšskemu životu tak, že ostatné sestry prevyšovala v horlivosti k modlitbe, k pôstu a vo všetkých námahách.

Keď nastalo prenasledovanie, miestodržiteľ Probus poslal sluhov, aby priviedli Anastáziu. Vtedy ju jej duchovná matka Sofia zaviedla do cerkvi. Tam ju postavila pred oltár a začala jej s plačom hovoriť: „Anastázia, dieťa moje, svoju vrúcnu lásku k Pánovi máš teraz preukázať skutkom. Preto ťa prosím, aby si sa nedala zviesť slovami ľstivého a obludného jazyka, nedala sa zviesť ani darmi a slávou tohto sveta, nedala vystrašiť krátko trvajúcimi mukami, ktoré ti zaisťujú večný život.“ A ešte dodala: „Ak budem o tebe počuť niečo protivné Kristovej láske, tak to neprežijem, ale pokorená žiaľom a smútkom hneď zomriem. Keď ale budem počuť, že za Kristovou láskou stojíš odvážne a svoj život kladieš za Pána, vtedy budem matkou, ktorá sa teší z dieťaťa.“

Keď ju priviedli pred Proba, povedal: „Pristúp a pokloň sa bohom. Hneď budeš mať muža, aj čestného, aj slávneho, aj bohatého, stojaceho pri cisárskom tróne a veľmi vplyvného.“ Ona odvetila: „Môj muž, i moje bohatstvo aj môj život a radosť je môj Pán Ježiš Kristus, od ktorého ma svojimi ľstivými rečami neodtrhneš, nezvedieš ma ako had Evu.“

Miestodržiteľ kázal prítomným, aby ju bili po tvári. Potom jej roztrhali odev a nahú ju postavili pred všetkých. Ona, zahanbená, odvážne povedala: „Keď ste obnažili moje telo a ukázali mi rôzne nástroje mučenia, čo ešte čakáte?“ Vtedy ju na miestodržiteľov príkaz položili na zem, priviazali ju ku štyrom stĺpom, podložili pod ňu oheň so smolou a sírou, a tak ju zdola mučili ohňom a z vrchu ju bez milosti bili palicami. Potom ju odviazali od stĺpov, zobrali z ohňa a priviazali ku kolesu a krútiac kolesom jej lámali a drvili kosti a rvali žily. Potom ju kázal zavesiť na drevo a jej telo trhať železnými hákmi. Kázal jej britvou odrezať prsia. Jeden z tých, čo tam stáli, menom Cyril, jej priniesol vodu a podal jej ju. Ona sa napila a povedala mu: „Nech ti to vynahradí Pán, ktorý kedysi povedal apoštolom: ,Ak vás niekto napojí pohárom studenej vody pre moje meno, že ste Kristovi, nepríde o svoju odmenu.‘“

Následne jej mučiteľ kázal stiahnuť z prstov nechty, potom jej odťať ruky a nohy a nakoniec povybíjať všetky zuby. Keď jej odrezali jazyk, ľud sa už nemohol zdržať a začal kričať a poukazovať na tak neľudské mučenie. Miestodržiteľ prikázal svätú vyvliecť za mesto a tam jej sťať hlavu. Jej telo bolo vystavené bez pohrebu. Keď nastala noc, Sofia s pomocníkmi ho vzala a kresťansky pochovala.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Blažená Chiara Luce Badanová

Chiara sa narodila v Taliansku v obci Sassello 29. októbra 1971 otcovi Rugerovi a matke Márii Tereze, pochádzala z jednoduchej sedliackej rodiny. Rodičia nemohli mať dlhých 11 rokov dieťa. Preto sa Raguero vydal na púť do jednej Mariánskej svätyne, aby sa modlil na tento úmysel. O mesiac neskôr bola Mária Tereza v požehnanom stave. Vytúženému dieťaťu dali meno Chiara po sv. Kláre, nasledovníčke sv. Františka z Assisi. V rodine rodičia odovzdávali vieru a spoločne sa modlievali. Otec do nej vštepil zmysel pre spravodlivosť a súcit s chudobnými a najslabšími.

Po prijatí prvého sv. prijímania si každý deň niečo prečítala zo Svätého písma – Novej Zmluvy, ako neskôr povedala: „Ako mi nebolo zaťažko naučiť sa abecedu, tak to musí byť i so žitím evanjelia.“ Vo veku 9 rokov sa stala členkov hnutia Focolare, cez ktoré sa učila duchovnému výstupu a dávaniu Boha na prvé miesto.

Ako dospievala, na prvý pohľad žila úplne normálny život – milovala tenis, plávanie, bicyklovanie i korčuľovanie. Tiež obľubovala výlety do prírody. Túžila vstúpiť do manželstva. No musela prechádzať aj ťažkým obdobím, keď v škole prepadla. No všetko, čo konala, prijímala s odovzdanosťou a skutky pretkávala úprimným nasledovaním Krista. Ako svedčí jedna príhoda, keď s priateľkou sedela v bare, tá jej položila otázku: „Chiara, rozprávaš sa s priateľmi v bare o Ježišovi a krátiš si čas hovorením o Bohu?“ Ona jej odpovedala: „Nie, nehovorím o Bohu.“ Priateľka jej namietala: „Ale takto ti uniknú mnohé príležitosti k ohláseniu evanjelia!“ Chiara jej odpovedala: „Na rozprávaní o Bohu až tak nezáleží, ja im ho musím darovať.“

Na konci prvého ročníka gymnázia sa javila stále bledšia a slabšia, ale ona tomu neprikladala veľkú váhu. Neskôr, na konci leta v roku 1988, keď mala 17 rokov, pocítila silnú bolesť v ľavej časti pliec. Následné CT vyšetrenie odhalilo, že mladé dievča musí čeliť zhubnému kostnému nádoru najvážnejšieho druhu, ktorý už metastázuje. Krátko na to vo februári šla do nemocnice v Turíne na prvý zákrok. Po prebudení Chiara povedala: „Prečo, Ježiš? Ale ak to chceš ty, chcem to aj ja.“ No nádor bol rozptýlený a ona pochopila ťažkosť situácie. Preto napísala list presvätej Bohorodičke: „Nebeská Matka, prosím ťa o zázrak uzdravenia; ale ak toto nie je súčasťou Pánovej vôle, prosím ťa o potrebnú silu, aby som sa až do konca nevzdala.“

Ako postupne stratila schopnosť chodiť, povedala: „Každý okamih je cenný, nemožno ho premárniť. Ak ho dobre prežijeme, potom má všetko zmysel.“ A dodala: „Teraz už na mne nie je nič zdravé, mám však ešte srdce, ktorým môžem stále milovať.“ V závere choroby, keď nebolo po lekárskej stránke nádeje na vyliečenie, ukončila liečbu a vrátila sa domov. Nedívala sa na smrť ako na koniec, ale ako miesto stretnutia: „Teraz som čoraz bližšie k Ježišovi. Musím sa pripraviť na stretnutie s ním.“ V celej tejto krížovej ceste ale neupadla do sebaľútosti, ale ako Ježiš na kríži, aj ona sa starala o svojich blízkych. Hoci bola neschopná opustiť lôžko, rozhodla sa rodičov poslať na spoločnú večeru, vzala telefón a začala pre nich organizovať spoločný večer. Pred tým, ako rodičia šli spoločne von im povedala, aby sa nevracali pred polnocou. Neustále dohovárala mame, aby aj napriek všetkému viedla normálny život, chodila von s priateľmi, aby nezabúdala venovať čas otcovi.

Došiel čas, keď si začala organizovať detaily vlastného pohrebu. Silno prosila, aby v ten deň nikto neplakal, pretože ide k Ježišovi, chcela, aby ľudia spievali z celého srdca. Túžila, aby ten deň mal charakter svadobnej oslavy. V závere choroby ju bolesti neopúšťali a ona sa nevzdala. Napriek všetkému z jej tváre a očí vyžarovala radosť. Tesne pred zosnutím povedala svojej mame: „Buď šťastná, pretože ja som šťastná. Ahoj.“ Mala tesne pred 19-tymi narodeninami. Bol 7. október 1990. Katolícka cirkev ju za blahoslavenú vyhlásila 25. septembra 2010 po tom, čo sa na jej príhovor uzdravil vážne chorý chlapec, ktorému lekári dávali 2 dni života.

NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE

Zdroj: furca.sk

Zdroj: vaticannews.va

Zdroj: catholica.cz

Zdroj: zivotopisysvatych.sk