Svätí mučeníci Oneziforos a Porfýrios; Naša prepodobná matka Matróna; Prepodobná Teoktista z ostrova Lesbos; [Svätý Nektários z Eginy] – 9. november

Prepodobná Teoktista

Narodila sa okolo roka 827 v meste Méthymna (dnes Molynos) na severe ostrova Lesbos v Egejskom mori. Keď prišla o rodičov, príbuzní ju odovzdali na výchovu do istého monastiera, kde sa neskôr stala mníškou.

Okolo roka 845 ostrov prepadli Arabi a mnohých, okrem iného aj Teoktistu, zobrali do zajatia. Keď však zakotvili pri ostrove Paros, využila chvíľku ich nepozornosti a dala sa na útek. Neprestávala bežať, kým jej porast a kamene nedoráňali nohy natoľko, že sťa mŕtva padla na zem. Noc prežila vo veľkých bolestiach, ale neprestajne ďakovala Bohu, že ju vytrhol z rúk nepriateľa.

Keď na druhý deň ráno zbadala, že Arabi z ostrova odchádzajú, rozhodla sa, že tam zostane navždy. V tom čase bol Paros úplne pustý a aj tamojší chrám zasvätený Presvätej Bohorodičke bol schátraný. Teoktista bývala na ostrove 36 rokov a viedla pravý pustovnícky život. Živila sa výlučne semienkami slnečníc, ktoré tam rástli, a Božím slovom. Vo dne, v noci spievala Bohu žalmy, duchovné piesne a ďalšie texty. Šaty, ktoré mala na sebe, sa rýchlo zodrali, takže jediným jej odevom sa stala Božia milosť, ktorá ju chránila pred každým nešťastím.

Po 36-tich rokoch sa akísi poľovníci rozhodli navštíviť Paros a loviť tam zver. Keď sa jeden z nich oddelil od svojich kolegov, objavil spustnutý chrám. Ako tam vošiel, zbadal na pravej strane prestola za hustými pavučinami akúsi postavu. Keď podišiel, začul hlas: „Človeče, stoj! Nepribližuj sa, lebo sa hanbím! Som nahá žena. Prosím ťa, hoď mi odev. Keď zahalím svoju nahotu, potom ti poviem o sebe, nakoľko mi to Pán prikáže.“ Keď to poľovník spravil, zbadal pred sebou ženu, ktorá sa viac podobala mŕtvole ako živej bytosti: kosti pokryté kožou, vlasy biele ako sneh, tvár tmavá, oči vpadnuté a hlas takmer nepočuteľný. Ona mu o sebe povedala a poprosila ho, aby o nej nikomu nehovoril, ale aby jej na budúci rok priniesol trocha eucharistického pokrmu.

O rok spomínaný muž zašiel za svojím kňazom a vypýtal si od neho časticu Eucharistie. (V tom čase aj nevysvätení kresťania smeli brať so sebou na cesty trocha Eucharistie.) Keď sa oddelil od kolegov a vošiel do chrámu, Teoktista padla pred Eucharistiou na zem, vrúcne ju prijala a povedala: „Vládca, teraz odídem, kam mi to prikáže tvoja dobrota.“ Nato pozdvihla ruky a dlho sa modlila. Po niekoľkých dňoch sa muž vrátil do chrámu, ale Teoktista už nebola medzi živými.

Keď sa poľovníci odplavili a boli už blízko domova, spomínaný muž im rozpovedal všetko, čo zažil na ostrove. Jeho kolegovia sa rozhodli, že sa vrátia na Paros. Po vstupe do tamojšieho chrámu telo Teoktisty nenašli – zmizlo, hoci bol ostrov úplne pustý. Rozišli sa teda po celom ostrove hľadať jej telo, ale nenašli ho. Tajomstvo jej tela Boh vo svojej prozreteľnosti neodhalil.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Nektários z Eginy

Muž menom Anastásios Kefalas sa narodil v roku 1846 v Selevrii (juhovýchodný Balkán). Kvôli chudobe, v ktorej žila rodina, rozhodol sa ako 14-ročný odísť do Konštantínopola, aby tam našiel prácu a pomohol rodine. Nemal však lístok na loď a tak sa priblížil k jednej lodi, ktorá už išla vyplávať a poprosil kapitána o možnosť cestovať. Ten ho poslal preč so slovami: „Urob si prechádzku a potom, keď sa vrátiš, zoberiem ťa.“ Chlapec to zobral vážne a tak odišiel. No kapitán chcel vyplávať bez neho. Ale akokoľvek sa snažil naštartovať loď, tá sa nevedela pohnúť z miesta. Pohla sa v momente, keď sa vrátil Anastásios a naskočil na palubu.

Po nejakom čase sa rozhodol odísť do Svätej zeme. Počas plavby ale prišla náhla búrka a loď sa začala potápať. Keď už nebolo nádeje na záchranu, Anastásios volal smerom k nebu: „Môj Bože, nechcem zomrieť, chcem ohlasovať ľuďom tvoje meno.“ Tak vytiahol kríž, ktorý mal od babky a ktorý mal v sebe relikviu Kristovho kríža, šiel k okraju lode a ponoril ho do mora, hovoriac: „Mlč, utíš sa!“ A búrka prestala.

Ako 20-ročný vstúpil do monastiera na grécky ostrov Chios a o 9 rokov nato sa stal mníchom s menom Lazár. Vidiac jeho veľké cnosti a oddanosť Bohu ho ustanovili za diakona menom Nektários. Ako kňaz odišiel do Egypta, kde ho zvolili za metropolitu starobylej eparchie Pentapolis, kde sa stal skutočným svetlom pre ľud. Kvôli cnostiam, svätým kázaniam a nepoškvrnenému životu sa vymykal spôsobu života ostatného kléru, preto voči nemu skrsla zo strany hierarchie zlovôľa a bol očiernený pred patriarchom.

Následne ho zbavili biskupského trónu a sám patriarcha napísal list, ktorý uviedol Nektária do pozície škandálu. Keď sa potom svätec objavil v Aténach, jednako štátne, ale aj cirkevné inštitúcie mu odmietli pomoc a bol zbavený živobytia. Až po dlhšom čase mu dovolili vykonávať funkciu kazateľa na ostrove Euboiea, ale aj tam o ňom biskupi šírili klebety. Aby svätec nerobil viac škody ako úžitku, odišiel naspäť do Atén. Po krátkom čase si malá hŕstka ľudí začala po stretnutiach s ním uvedomovať, že je nevinný. A keďže bol múdry a napísal viaceré užitočné knihy, pomohli mu stať sa rektorom seminára v Aténach.

Kvôli hluku hlavného mesta si Nektários želal nájsť miesto pre modlitbu a našiel ostrov Egina. Keď prišiel na ostrov, istý muž, ktorý mal vešteckého ducha začal šíriť zvesti: „Prišiel svätec, choďte sa stretnúť s Božím mužom.“ No Nektários muža požehnal a prikázal démonovi odísť. A démon z neho hneď vyšiel. Na ostrove našiel malý chrám a zrúcaný monastier. Vlastnými rukami teda začal s rekonštrukciou. Za krátky čas sa zoznámil so slepou mníškou Xéniou, ku ktorej si vybudoval úctu a urobil ju igumenkou malej komunity, ktorá na tom mieste postupne vzišla s príchodom ďalších dievčat. Postupne ho mnohí začali vyhľadávať pre jeho duchovné rady a aby počúvali jeho kázania. Mnohí už videli, že predošlé klebety neboli pravdivé a pre svoje cnosti sa stal svetlom pre celé Grécko. Monastier rástol, až v ňom bolo vyše 30 duší.

V závere života vážne ochorel a preto ho jedna z mníšok odviedla do nemocnice pre chudobných. Keďže však bol odetý ako jednoduchý mních a nemal na sebe žiadne biskupské odevy, zdravotný brat nechcel uveriť, že má pred sebou biskupa a dal svätcovi izbu pre chudobných na dožitie. Tam prežil dva mesiace v ustavičných a veľkých bolestiach, až v noci 8. novembra 1920 v pokoji odovzdal ducha Pánovi. Vedľa neho ležal muž ochrnutý po mnoho rokov. Keď mníška obliekla mŕtve telo metropolitu do nových šiat, položila na lôžko k ochrnutému kúsok Nektáriovho odevu. Ochrnutý muž hneď vstal z lôžka a v momente sa miestnosť naplnila tak intenzívnou vôňou, že po niekoľko dní nebolo možné zotrvať v miestnosti. Pochovali ho v jeho monastieri.

Keď po niekoľkých rokoch otvorili jeho hrob, kde sa udialo už nespočet zázrakov, našli telo neporušené a voňavé. Po uplynutí ďalších rokov sa telo rozpadlo, no neprestalo vydávať vôňu. Za svätého bol vyhlásený Gréckou pravoslávnou cirkvou v roku 1961. Svätec je autorom jedného z najkrajších hymnov na oslavu presvätej Bohorodičky s názvom Agni Parthene (Maríje, ďívo čístaja).

NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE

Zdroj: furca.sk

Zdroj: johnsanidopoulos.com

Zdroj: orthodoxmonasteryicons.com

Zdroj: metropoliamilano.com