Nekrvavý mučeník – sv. Ján Zlatoústy
Byť mučeníkom v pôvodnom zmysle znamená svedčiť o nejakej pravde či hodnotách a nemusí pri tom dôjsť k preliatiu krvi. Takýmto svedkom – mučeníkom ostáva aj pre dnešok sv. Ján Zlatoústy.
Pamiatka sv. Jána Zlatoústeho sa v našom kalendári slávi 13. novembra. Nie je to však deň jeho smrti. Ján zomrel 14. septembra r. 407. No vzhľadom na to, že v ten deň sa slávi Povýšenie Pánovho kríža, čo je veľkým sviatkom, pamiatka Jána Zlatoústeho sa preniesla na 13. november.
Krvavé mučeníctvo zvyčajne trvá krátko. Ide iba o krátky časový zlomok a je po všetkom. To nekrvavé je dlhotrvajúce a stáva sa o to bolestivejším, že ho často spôsobujú vlastní ľudia. A to je Jánov prípad. Miloval asketický život v ústraní. To by nebol problém, keby bol býval biskupom na nejakom odľahlom mieste. No on bol biskupom v hlavnom meste Rímskej ríše, v Konštantinopole – Novom Ríme.
V hlavnom meste platí iná morálka. Ak zastávaš vysoký post, musíš sa zúčastňovať na rozličných banketoch, hostinách, stretávať – ako sa to hovorí dnes – celebrity. To nebolo pre Jána. Nenávidel hostiny, zvlášť, ak videl pod oknami cárskeho paláca húfy žobrákov, ktorí nemali čo do úst. Keď už nechcel chodiť na bankety, keby bol aspoň ticho! Ale on nie. Na kazateľnici, kde sa cítil doma, vykričal všetko.
„Prečo si musíte obliekať drahocenné šaty a šperky zo zlata? Je to nevhodné a hanebnejšie viac, než keby ste si neobliekli nič. Boh dal kresťanskej žene iný odev. Vy, čo ste boli pokrstení v Kristovom mene, Krista ste si obliekli.“
Okrem cisárovnej Eudoxie mal Ján veľkého nepriateľa aj v cirkevných kruhoch – alexandrijského patriarchu Teofila. Ten nemohol zniesť, že v hlavnom meste ríše je biskupom muž pôvodom z Antiochie, a tá je v ríši, čo do hodnosti, až na treťom mieste po Ríme a Alexandrii.
Tiež nemohol vystáť, že Ján poskytol útočište mníchom, ktorých Teofil z Alexandrie vyhnal. Ján si teda koledoval o pomstu. Cirkevno-štátne záujmy dosiahli, že Ján sa ocitol dvakrát vo vyhnanstve, z toho druhého sa už živý nevrátil.
Čo je na Jánovi veľmi obdivuhodné, je jeho veľká dôvera v Božiu prozreteľnosť a Božiu blízkosť v každej chvíli. Ani v najťažších chvíľach nezapochyboval o Božej láske a starostlivosti, ako to možno vidieť v mnohých listoch, ktoré sa nám od neho zachovali. Aj dnes nás povzbudzuje k odvahe a vytrvalosti hovoriac:
„Ak ideš vykonať nejaké Božie dielo, počítaj s tým, že stretneš mnoho nebezpečenstiev, mnohé škody a nejednu smrť. Nediv sa vtedy a neznepokojuj, ak naozaj prídu. Veď je napísané: „Synu, ak ideš slúžiť Bohu, priprav sa na skúšku“ (Sir 2,1). Nik, kto sa vybral do boja, nech sa nechystá prijať veniec bez toho, žeby neutŕžil ranu. Prečo Pán dovolil prekážky? Aby si o to viac preukázal svoju horlivosť a veľkú lásku k nemu.
Marko Durlák
