Náš prepodobný otec Alexej, Boží človek – 17. marec
Prepodobný Alexej
Narodil sa v Ríme okolo roku 370 ako syn bohatých, no skromných rodičov Eufemiána a Aglaidy, ktorí sa veľa rokov modlili za dar dieťaťa. Už od šiestich rokov sa vzdelával v svetských vedách, veľa čítal Sväté písmo a umŕtvoval svoje telo.
Keď dospel do mladíckeho veku, dozrela v ňom túžba zasvätiť sa Bohu. Preto dlho vzdoroval nátlaku rodičov, aby sa oženil, ale napokon mu podľahol. Keď však večer zostal sám so svojou nevestou, uvedomil si, že má poslednú možnosť uskutočniť svoje povolanie k zasvätenému životu. Sňal si obrúčku z prsta, podal ju neveste a povedal: „Zachovaj to. Pán nech je s nami a nech nám svojou milosťou pripravuje nový život.“ S jej súhlasom potajomky odišiel z domu a odplavil sa do sýrskej Edessy. Tam predal všetko, čo mal, peniaze rozdal chudobným a usadil sa na schodisku chrámu presvätej Bohorodičky. Jedol iba chlieb, pil iba vodu a každú nedeľu prijímal Eucharistiu.
Alexejovi príbuzní ho všade hľadali, ale neúspešne. Po 17-tich rokoch Alexejovho života v Edesse prikázala Božia Matka kľučiarovi chrámu presvätej Bohorodičky: „Voveď do môjho chrámu Božieho človeka, ktorý je hodný nebeského kráľovstva. Jeho modlitba vystupuje k Bohu ako voňavé kadidlo a spočíva na ňom Svätý Duch.“ Keď však kľučiar nezistil, o koho ide, obrátil sa na presvätú Bohorodičku s prosbou o pomoc. Ona mu odpovedala: „Tým Božím človekom je úbožiak, ktorý sedí na chrámovom schodisku.“ On našiel Alexeja a voviedol ho do chrámu. Vtedy sa o ňom mnohí dozvedeli a stále viac mu prejavovali úctu. On ale chcel ujsť pred ľudskou slávou, preto potajomky nasadol na loď, aby šiel do cilícijskeho Tarzu. Na mori sa však strhla búrka a zahnala loď na talianske pobrežie.
Alexej spoznal v tejto udalosti Božiu vôľu a pobral sa do Ríma. Prišiel do domu svojho otca a keď ho zbadal, povedal mu: „Dovoľ mne, biednemu a chudobnému, stáť pri vchode do tvojho paláca a jesť odpadky z tvojho stola. Boh ti to vynahradí a ak máš niekoho na cestách, istotne ho vráti do tvojho domu.“ Vtedy si Eufemiános spomenul na svojho syna Alexeja, dal postaviť prosiacemu malú komnatu a jednému zo sluhov prikázal, aby mu nosil jesť. Alexej, nikým nepoznaný, takto prežil ďalších 17 rokov. Neprestajne sa postil, stále sa modlil a znášal urážky i posmech sluhov svojho otca. Keď mu Boh odhalil, že sa blíži hodina jeho smrti, vzal papyrus a opísal v ňom celý svoj život.
Keď v deň Alexejovej smrti slávil rímsky pápež Inocent I. svätú liturgiu, znenazdania zaznel hlas od oltára: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ Všetci prítomní padli v strachu na zem a hlas pokračoval: „Nájdite Božieho človeka, ktorý odchádza do večného života, aby sa pomodlil za mesto.“ Začali teda hľadať po celom Ríme, ale nezistili, o koho ide. V piatok po celonočnom bdení sa v chráme znova rozľahol hlas: „Božieho človeka hľadajte v Eufemiánovom dome.“ Všetci sa tam ponáhľali, ale svätec už zosnul. Jeho tvár žiarila ako tvár anjela a v ruke pevne zvieral pergamen.
Po verejnom prečítaní Alexejovho listu sa otec, matka i nevesta rozplakali a poklonili sa jeho úctyhodným pozostatkom. Svätcovo telo najprv vystavili na námestí, potom ho uložili do mramorovej truhly v chráme svätého Bonifáca. Z jeho ostatkov začalo vytekať voňavé myro a mnohí pri nich nachádzali uzdravenie.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
