Náš prepodobný otec Pachómios Veľký; Náš otec svätý Izaiáš, biskup a rostovský divotvorca – 15. máj
Prepodobný Pachómios Veľký
Pachómios sa narodil v egyptských Tébach pravdepodobne v roku 292 a rodičia mu zabezpečili vynikajúce vzdelanie. Keďže však obidvaja boli pohania, neodovzdali mu to najdôležitejšie – vieru v Božieho Syna.
Po dovŕšení dvadsiateho roka života vstúpil do armády, kde sa prvýkrát stretol s kresťanmi. Svojou starostlivosťou o vojakov urobili naňho taký hlboký dojem, že sa rozhodol prijať svätý krst. A naozaj, ihneď po návrate z víťaznej bitky cisára Konštantína proti Maxenciovi v roku 312, sa stal kresťanom a odišiel na opustené miesto Šenesit, aby tam viedol prísny asketický život. Keďže však cítil potrebu duchovného otca, obrátil sa na známeho pustovníka Palamona a pod jeho vedením prežil na púšti desať rokov. Pretrpel mnoho pokušení, ale všetky prekonal pomocou modlitby a prísneho pôstu.
Po desiatich rokoch započul hlas, ktorý mu prikázal, aby tam vybudoval obydlie. Po porade s duchovným otcom Palamonom dospel k záveru, že hlas pochádza od Boha a začal stavať. Neskôr sa Pachómiovi zjavil Boží anjel a odovzdal mu pravidlá spoločného mníšskeho života – vôbec prvé takéhoto druhu, lebo dovtedy žili mnísi osamote, nie spoločne v monastieroch. Neskôr sa nimi inšpirovali aj zakladatelia mníšskeho života: svätý Bazil Veľký na Východe a svätý Benedikt na Západe.
V tom čase sa pripojil k Pachómiovi jeho starší brat Ján. Keď sa ho pýtal, načo majú stavať toľko obydlí, veď sú iba dvaja, Pachómios mu jednoducho odpovedal, že nasleduje Boží príkaz. Po Jánovej smrti sa k Pachómiovi pridalo veľké množstvo mužov. Veľmi zdôrazňoval nebezpečenstvo posudzovania druhých a za najväčšie zlo považoval pýchu. Neprestajne sa modlil za seba i za svojich bratov, aby im Boh daroval ducha pokory. Raz povedal svojim učeníkom: „Beda človekovi, ktorý sa nechá uniesť pýchou a zabúda, že je len zemou a popolom.“ On sám z pokory neprijal kňazské svätenie.
Stalo sa, že ho jeden z mníchov ho prosil, aby mu vyprosil mučenícku smrť, no Pachómios mu zdôrazňoval potrebu krotiť pýchu. Mních však neposlúchol a ušiel z kláštora, aby vyhľadal mučeníctvo. Keď však padol do rúk zločincov, pod hrozbou smrti priniesol obetu pohanským bohom. Vtedy sa plný zúfalstva vrátil do kláštora a Pachómios ho prijal, ale prikázal mu prísne pokánie.
Keď prišla za Pachómiom jeho sestra Mária a chcela ho vidieť, odkázal jej, aby nastúpila cestu mníšskeho života. Mária ho poslúchla a čoskoro sa okolo nej zhromaždili viaceré ženy, takže založila monastier s prísnymi Pachómiovými pravidlami pod jeho vedením. Počas svojho života založil Pachómios spolu jedenásť monastierov (deväť mužských a dva ženské), v ktorých žilo okolo 7 000 ľudí. Do konca svojho života však zostal hlboko pokorným mníchom, vždy pripraveným podriadiť sa a prijať napomenutie od svojich bratov. Boh ho obdaroval milosťou uzdravovať chorých. Zomrel v dôsledku šíriacej sa morovej epidémie pravdepodobne v roku 346.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Rostovský biskup a divotvorca Izaiáš
Svätý Izaiáš sa narodil neďaleko Kyjeva. Svätý Teodózius ho postrihol za mnícha v Kyjevskej jaskynnej lavre. (Lavra je väčšie zoskupenie mníšskych obydlí okolo chrámu.) Mladý mních, ktorý cítil vrúcnu lásku k Spasiteľovi, žil prísnymi a náročnými skutkami v pôstoch a modlitbách. Zároveň bol jemný, pokorný, poslušný, nemajetnícky, bratsky milujúci a zdržanlivosťou a trpezlivosťou umŕtvoval telesné vášne.
Ako nádoba cnosti sa v roku 1 062 stal predstaveným novozriadeného Kláštora svätého veľkomučeníka Demetra v Kyjeve, ktorého na túto pozíciu vybral kyjevský knieža Iziaslav I. Pri pohľade na takého svätého muža vo svojom kláštore sa knieža Iziaslav v duchu zaradoval a ďakoval Pánovi i svätému Theodóziovi.
V roku 1 077 sa stal druhým biskupom v Rostove a Suzdale. V tom čase Rostovské biskupstvo zaberalo obrovský priestor, v ktorom kresťanstvo ešte nebolo dobre zavedené. Izaiáš teda svoje pôsobenie strávil obracaním a vyučovaním pohanov, ničením modlárstva, prestavbou pohanských chrámov na cerkve a podnecovaním šírenia kresťanstva. Takisto postavil aj katedrálu v Rostove zasvätenú Zosnutiu Presvätej Bohorodičky.
Je zachytená udalosť, keď prišiel čas posvätenia uspenského chrámu v Kyjevskej jaskynnej lavre. Metropolita Ján Kyjevský nestihol zavolať ďalších biskupov zo vzdialených krajín, aby sa zúčastnili na slávnosti. Ale jeho zbožné želanie sa splnilo anjelom Božím, ktorý sa zjavil biskupovi Izaiášovi a oznámil mu, aby sa zúčastnil na slávnosti. Anjel ho potom zázračne dopravil na miesto, aby bol na ceremónii. Metropolita Ján, ktorý nerozoslal žiadne pozvanie, žasol nad týmto zázrakom a ďakoval Bohu. Stalo sa tak 14. augusta 1 089.
Biskup Izaiáš zomrel 15. mája 1 090 a bol pochovaný v uspenskej katedrále v Rostove. Ten istý anjel, ktorý ho pred necelým rokom dopravil do Kyjeva, ho teraz preniesol do Pánovej prítomnosti na večnosť.
Telesné ostatky sv. Izaiáša boli objavené 23. mája 1 164 pri stavbe novej katedrály pod južnou stenou, keďže stará drevená katedrála v roku 1 160 vyhorela. Staroveká kronika hovorí: „Našli hrob blaženého Izaiáša a keď ho otvorili, uvideli svätcove šaty a telo neporušené. Preto oslavovali Boha, ktorý sa rozhodol vyvýšiť svojho svätého nielen za života, ale aj po smrti; veď koľko rokov prešlo a šaty a telo blaženého zostali nedotknuté skazou.“ V roku 1 474 bol znovu pochovaný v novej rakve v katedrále v Rostove. Potom bolo zaznamenaných mnoho zázrakov a jeho úcta vzrástla. Dodnes je časť jeho ostatkov v rostovskej katedrále.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: holytrinityorthodox.com
Zdroj: johnsanidopoulos.com
