Odchod do večnosti svätého apoštola a evanjelistu Jána Teológa; Náš otec, svätý Pavol VI., rímsky pápež – 26. september
Odchod do večnosti Jána Teológa
Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milostivý“. Ján pochádzal z Betsaidy a bol synom rybára Zebedeja a jeho ženy Salome. Bol tiež mladším bratom sv. Jakuba Zebedejovho. Spočiatku nasledoval Jána Krstiteľa, no keď bol pozvaný Ježišom k nasledovaniu, hneď zanechal svojho otca a rybárske siete, a šiel so svojim bratom Jakubom za Kristom. Odvtedy sa až do konca pozemského života viac od svojho Učiteľa nevzdialil.
Po zosnutí presvätej Bohorodičky odišiel Ján so svojim učeníkom Prochorom z Jeruzalema a zvestoval Evanjelium v Malej Ázii. Najviac sa zdržal a pracoval v Efeze. Svojimi kázňami a zázrakmi mnohých obrátil na kresťanstvo. Nazlostení pohania ho v okovách poslali do Ríma k cisárovi Domiciánovi. Pred cisárom bol bitý a mučený, ale keďže mu nepoškodil ani najsilnejší jed, ktorý mu dali vypiť, a neublížil mu ani vriaci olej, do ktorého ho hodili, cisár sa zľakol a poslal ho do vyhnanstva na ostrov Patmos v Egejskom mori. Na tomto ostrove sv. Ján slovami a zázrakmi mnohých priviedol ku kresťanstvu, takže tam už takmer nebolo nikoho, kto by neuveril v Krista.
Napísal tu svoje Zjavenie, ktoré poznáme pod názvom Apokalypsa. Tradícia rozpráva, že Ján a jeho učeník Prochor odišli z mesta do jaskyne v púšti. Keď Ján desať dní nič nejedol, modlil k Bohu a prosil ho, aby mu zjavil, čo má robiť. K Jánovi prišiel hlas z výšin a povedal: „Počkaj desať dní a dostaneš zjavenie o mnohom a veľkom.“ Potom k nemu zostúpili Boží anjeli a zvestovali mu mnoho nevysloviteľného.
V časoch cisára Nerva, ktorý dal slobodu všetkým zajatcom, Ján odišiel znova do Efezu. Tu v starobe zhromaždil okolo seba učeníkov a nadiktoval im svoje evanjelium. Iné zdroje uvádzajú, že Evanjelium napísal ešte na ostrove Patmos. Tradícia totiž uvádza, že jedného dňa Ján prikázal všetkým na Patmose, aby sa postili. Vzal so sebou svojho učeníka Prochora a odišiel z mesta na vysoký vrch, kde strávil tri dni na modlitbách. Po treťom dni sa ozval veľký hrom, zablesklo sa a hora sa zatriasla. Ján povedal Prochorovi: „Napíš, čo si počul z mojich úst.“ Vtedy pozdvihol oči k nebu a začal hovoriť: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh…“ a hovoril ďalej ostatné veci.
Posledné roky svojho života strávil apoštol Ján v prísnej askéze. Jedol len chlieb a vodu, nestrihal si vlasy a obliekal sa do jednoduchého ľanového odevu. Keď veľmi zoslabol, jeho učeníci ho nosili do chrámu a on už nebol schopný prednášať dlhé kázne. Odvtedy hlásal už iba jediné: „Deti, milujte sa navzájom.“ Keď sa ho jedného dňa učeníci spýtali, prečo im to ustavične opakuje, Ján im odpovedal: „Toto je Pánovo prikázanie, a ak ho zachovávate, stačí to.“
Keď mal viac ako sto rokov, želal si, aby mu učeníci vykopali hrob v tvare kríža a pochovali ho. Po usilovnom a plodnom živote sa tak presídlil do radosti svojho Pána. Keď učeníci neskôr otvorili jeho hrob, nenašli tu jeho telo, ale každý rok 8. mája sa opakoval zázrak – z jeho hrobu vychádzal akýsi jemný a voňavý prach, ktorý veriaci ľud zbieral a liečil ním choroby.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Pavol VI, rímsky pápež
Pápež Pavol VI, vlastným menom Giovanni Battista Montini, sa narodil v malom mestečku Concesio 26 septembra 1897 v katolíckej rodine, ktorá sa angažovala politicky i sociálne. Ako 19-ročný vstúpil do seminára v meste Brescia a po 4 rokoch prijal kňazskú vysviacku v tamojšej katedrále. Tak šiel do Ríma študovať filozofiu a absolvoval štúdium kánonického a civilného práva. So svojím vzdelaním sa mladý Montini rýchlo ujal vo Vatikáne, kde bol zapojený do viacerých diplomatických služieb. Tesne pred Druhou svetovou vojnou pripravil text, ktorý v predvečer vypuknutia vojny dal zaznieť rozhlasom vtedajší pápež Pius XII: „Nič sa nestratí pokojom, všetko sa ale stratí vojnou.“
Vo veku 57 rokov sa Montini nečakane stal arcibiskupom Milána. Tu sa ukázal ako skutočný pastier – zvláštnu pozornosť venoval problémom, ktoré boli spojené s prácou pre chudobných, ďalej sa venoval prisťahovalcom a ľuďom na okraji mesta, kde inicioval výstavbu viac ako stovky chrámov a kam sa vydal na misiu, aby našiel „vzdialených bratov a sestry“. Zlomový okamih nastal počas Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého sa sám účastnil a kde sa kladne zasadzoval o reformu v Katolíckej cirkvi. Keď počas koncilu zosnul pápež Ján XXIII, milánskeho arcibiskupa zvolili za pápeža. On si vybral meno Pavol, aby odkázal na svoj evanjelizačný zápal, ktorým sa vyznačoval svätý Pavol, apoštol národov. Ako pápež sa vyznačoval pokorou. Sám o sebe povedal: „Som malým a slabým človekom ako všetci a možno viac ako ostatní. Majte súcit s mojou nepatrnosťou. Som pápež, čo znamená otec. Zdedil som ho po svätom Petrovi, ktorého som nehodný, ale skutočný nástupca.“
Aby zvýraznil ideu svojho predchodcu, pokračoval v koncile. Na záver koncilu v roku 1965 došlo k významnej udalosti – odvolaniu vzájomnej exkomunikácie medzi Rímom a Konštantínopolom, ku ktorej došlo v roku 1054 a ktorá je historicky známa ako Východná schizma. Pápež odovzdal Bulu odvolania exkomunikácie metropolitovi Melitonovi, zástupcovi konštantinopolského patriarchu Athenagora I., ktorý podobný dokument odvolávajúci exkomunikáciu z ich strany zaslal do Ríma Pavlovi VI.
Láska k Cirkvi bola zjednocujúcim faktorom celého jeho života, ako to aj sám priznal, keď povedal: „Zdá sa mi, že som žil pre ňu a jedine pre ňu.“ Túto lásku pretavoval do skutkov na dvoch rôznych frontoch – prvým bola reforma Cirkvi a druhým osobné obrátenie jej členov. Pápež túžil, aby Cirkev bola takou, akou „ju Kristus chcel mať: jednou, svätou, úplne zameranou na dokonalosť, ku ktorej ju on povoláva: Buďte svätý ako je svätý váš nebeský Otec.“ Túžil po opravdivosti procesu obrátenia.
Pokračujúc ďalej v reformných snahách zrealizoval hĺbkovú premenu v štruktúrach Cirkvi, vytvoriac ekumenické mosty medzi Cirkvou a svetom, mosty pre dialóg s nekresťanmi a s neveriacimi. Jeho srdce horelo túžbou po dialógu s rôznymi vierovyznaniami, náboženstvami a svetom (tá istá túžba, ktorá hnala apoštola Pavla k pohanom). Podľa Pavla VI. sa Cirkev môže odovzdať svetu, jedine ak opravdivo prežíva lásku, ktorá zjednocuje človeka s Bohom. Iba takto môže svet priviesť do kontaktu s evanjeliom: „Cirkev musí vstúpiť do dialógu so svetom, v ktorom žije. Nech sa Cirkev stane slovom, nech sa stane posolstvom; Cirkev by sa mala stať konverzáciou.“ Pápež zdôrazňoval, že láska ku svetu je čistá iba vtedy, ak sa neodkloní od vernosti ku Kristovi, lebo iba on je Cestou, Pravdou a Životom.
Napísal ešte niekoľko významných dokumentov na rôzne témy, medzi ne patrí kňazský celibát, pôrodnosť a manželská láska, mariánsky kult a evanjelizácia. Tento pápež je prvým, ktorý zaviedol zvyk apoštolských ciest, aby sa aj využitím moderných prostriedkov mohol viac priblížiť všetkým národom zvestujúc im nádej evanjelia. Zosnul 6 augusta 1978 a je pochovaný vo vatikánskej bazilike. Za svätého ho vyhlásil pápež František v roku 2018.
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: casoslov.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
Zdroj: vaticannews.va
Zdroj: tkkbs.sk
Zdroj: zivotopisysvatych.sk
Zdroj: katolickenoviny.sk