Náš prepodobný otec a vyznávač Charitón; Svätý Václav, české knieža; Zbor prepodobných pečerských otcov, ktorí odpočívajú v jaskyniach prepodobného Antona – 28. september
Prepodobný vyznávač Charitón
Bol váženým a zbožným občanom mesta Ikónie v Malej Ázii. Nadchnutý duchom svojej krajanky, svätej Tekly, Charitón verejne vyznával Kristovo meno.
Keď začalo prenasledovanie kresťanov v časoch cisára Aureliána, Charitón bol ihneď vyvedený na súd pred hegemóna. Sudca mu povedal, aby sa poklonil bohom (t. j. modlám), načo mu svätec odpovedal: „Všetci vaši bohovia sú démoni, ktorí boli kvôli hrdosti už dávno zvrhnutí z neba do hlbokého pekla.“ Charitón teda jasne prejavil svoju vieru v jediného živého Boha. Vtedy hegemón nariadil, aby bili a mučili Charitónovo telo. Vyzliekli ho, natiahli na zem, násilne zbičovali a hodili do väzenia, kde mu dotrhali telo a spútali železnými reťazami. Krátko nato Aurelián zomrel a cisársky dekrét oslobodil Kristovho vyznávača.
Charitón teda odišiel do Jeruzalema. No okrem dobrovoľných utrpení askézy, ktorými si podmanil svoje telo a podriadil ho Kristovmu zákonu, čakali ho aj ďalšie skúšky. Jednou z nich bolo uväznenie zbojníkmi, od ktorých sa Božou prozreteľnosťou oslobodil. Udialo sa nasledovným spôsobom – keďže zbojníci nič neulúpili, Charitóna hodili zviazaného do jaskyne a neskôr ho chceli zabiť. Kým boli lúpežníci preč, do sudu s vínom vliezol jedovatý had. Po návrate začali piť víno a tým sa všetci otrávili. Charitón sa potom vyslobodil z pút obklopený bohatstvami, ktoré zbojníci ulúpili. Časť tohto neblaho získaného majetku rozdal chudobným a časť použil na stavbu chrámov, a na Božiu slávu.
V spomínanej jaskyni začal viesť pustovnícky život. Čoskoro sa k nemu pridali ďalší muži, ktorí boli privedení z nevery k pravej viere, a zatúžili žiť ako mnísi, vidiac Charitónov anjelský život. Svätec teda založil monastier, ktorý nazvali Faranský. Sám tiež zostavil jeho pravidlá. Keďže Charitón chcel utiecť pred ľudskou pochvalou, na čelo spoločenstva postavil najlepších zo svojich učeníkov a nabádal svoje duchovné deti, aby dodržiavali prísnu striedmosť v jedle a spánku, tiež aby sa vo dne a v noci modlili v hodinách, ktoré im určil, a aby prijímali chudobných a cudzincov ako samého Krista.
Tak sa vzdialil do púšte pri Jerichu. Ale aj tam začal byť známy svojím životom a zázrakmi. Preto prišli ďalší nasledovníci a časom bol založený nový monastier, nazvaný Charitónov. Nakoniec šiel znova do samoty. No aj tam nič nemohlo zastaviť prílev nových učeníkov a pohanov, ktorí prichádzali ochutnať med jeho slov a pozrieť sa na tento živý obraz Krista. Tak založil aj tretí monastier, Sukijský. Keďže Charitón hľadal iba sladkosť zjednotenia s Bohom v samote, odišiel aj odtiaľ a uchýlil sa v neďalekej skalnej jaskyni, ku ktorej bol prístup len po rebríku. Na jeho príhovor v nej vytryskol prameň vody.
Keď vopred vedel o dátume svojej smrti, vrátil sa do svojej prvej lavry vo Faráne, kde ako duchovný testament odovzdal svojim žiakom učenie, že askéza spojená s pokorou a láskou ku všetkým bez výnimky je istou cestou k dosiahnutiu zjednotenia s Bohom. Po týchto slovách si svätec ľahol na lôžko a v hlbokej starobe 28. septembra v roku 350 zosnul v pokoji, aby zaujal svoje miesto v chóre anjelov a svätých. Sv. Charitónovi sa pripisuje aj zostavenie obradu mníšskeho postrihnutia.
NA SPRACOVANÍ ĎALŠÍCH ŽIVOTOPISOV SA PRACUJE
Zdroj: VELIMIROVIČ, N.: Ochridský prológ.
Zdroj: zoe.sk
Zdroj: johnsanidopoulos.com
